Po roku 1989 sa politické, ba všetky vtipy začali akosi vytrácať. Bolo to celkom prirodzené. Ľudia už necítili potrebu robiť si vtipy z niečoho, čo už nejestvuje. V súčasnosti sme už dospeli do takého stavu, že nik nehovorí vtipy o nikom. Moje srdce zajasalo, keď sa o tento problém začali zaujímať aj iní. Obzvlášť ma potešilo, že sám premiér si uvedomil našu nezávideniahodnú stiuáciu, do ktorej sme sa dostali, a začal konať. Nezačal apelovať na Slovákov, že čo sme to my za národ, keď ani vtipy nemáme, ale sám sa chopil činu. A keďže o sebe sa hovoriť nemá, bolo nesmierne správne, že si pri svojom ataku v prospech vtipkárov poslúžil bratmi Čechmi. Vlastným pričinením nám dal najavo, že vtipy tu ostanú navždy. A bol to ozaj vynikajúci vtip. Veď kedyže bol nejaký vtip vysielaný jeden deň na toľkých európskych televíznych staniciach? Preto by bolo nesmierne správne udeliť mu titul Vtipkár storočia. Zároveň by sme mohli pogratulovať českému prezidentovi a premiérovi, že práve oni sa stali hlavnými hrdinami tohto majstrovského vtipu. Aj pánu premiérovi by sme sa mali poďakovať za oživenie vtipkárstva na Slovensku a najmä zaželať mu veľa ďalších úspechov v zahraničnej politike.
Autor: PETER BYSTRÍK, Šaštín
