V piatok 5. decembra nečakane skonal Askold Žáčko. Narodil sa 15. februára 1946 v Bratislave, v rokoch 1965 - 1971 študoval na Vysokej škole výtvarných umení, kde absolvoval u profesora V. Cíglera Oddelenie skla v architektúre. V rokoch 1979 - 1990 tu viedol Oddelenie sklárskeho výtvarníctva. Za svojho života viackrát vystavoval samostatne (posledný raz v The Studio Glass Gallery v Londýne) a zúčastnil sa na mnohých významných skupinových výstavách doma i v cudzine. Vytvoril množstvo diel pre architektúru a jeho komorná tvorba je zastúpená vo verejných zbierkach na Slovensku (napríklad Slovenská národná galéria, Slovenské národné múzeum, Galéria mesta Bratislavy) i v zahraničí (napríklad Musée d`Art Décoratifs, Lausanne; Uměleckoprůmyslové museum, Praha; Somogymegei Múzeum, Kaposvár).
Na tvorbu autora, ktorý sa vyjadruje výlučne v skle, zvyčajne u nás nazeráme a intepretujeme ju v kontexte úžitkového a dekoratívneho výtvarníctva s tým, že v nej hľadáme predovšetkým estetické uspokojenie alebo naplnenie účelu. Akiste to nie je málo. Ak by sme však chceli takto vnímať dnes už - žiaľ - uzavreté dielo Askolda Žáčka, priblížili by sme sa len k prvému plánu jeho výtvarnej výpovede. Umelecké smerovanie Askolda Žáčka utvárali šesťdesiate roky, ich pulzujúca dynamická atmosféra, kedy sa aj na našej výtvarnej scéne vynárala jedna tendencia za druhou, aby napokon koncom desaťročia vytvorili pluralitnú podobu nášho aktuálneho výtvarného diania. Konštruktivizmus a geometria, očarenie technickými výdobytkami civilizácie, hľadanie harmónie na hranici sna a utópie, vízia inej kvality ľudského života v prostredí vytvorenom novým umeleckým jazykom a jeho výtvarnými prostriedkami, boli jednou z možností ako reagovať na zvyšujúci sa chaos doby. Ateliér prof. V. Cíglera na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, kde Askold Žáčko študoval, predstavoval na prelome šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov oázu tvorivosti. Tu platili profesionálne - etické i estetické kritériá - ešte i po tom, ako sa z viditeľnej roviny našej výtvarnej scény začali pod tlakom silnejúcej normalizácie vytrácať nekonvenčené tendencie zatláčané do úzadia a alternatívy. Patrilo k osobným i profesionálnym víťazstvám, ak autor nezmenil ani počas sedemdesiatych a osemdesiatych rokov svoj výtvarný názor, ak sa prezentoval slobodne, ako tomu bolo i v prípade Askolda Žáčka, ktorý navyše prevzal zodpovednosť za vedenie študentov na Oddelení sklárskeho výtvarníctva VŠVU. Svoju pedagogickú činnosť orientoval v cíglerovskom duchu: je aj jeho zásluhou, ak dnes nachádzame medzi našimi sklármi mladších generácií vyhranené autorské osobnosti. Bola to zároveň zhoda okolností, že tvorba v skle bola v tomto období automaticky považovaná za disciplínu úžitkového a dekoratívneho výtvarného umenia a ako taká sa vyhla - a s ňou i autori, ktorí v nej našli svoju doménu - ideologickým tlakom.
Askold Žáčko vyšiel z jasnej a čistej filozofie hľadania geometricky pôsobivého tvaru. Časom však zamenil prísnu symetriu a harmóniu za predimenzované vertikály, v ktorých začal uplatňovať znepokojujúce prvky - lámanie a diagonálu. Kubusy a ovoidy vystriedal ihlan. Zmena základného registra výrazových prostriedkov avizovala v polovici osemdesiatych rokov vnútornú premenu filozofických východísk Askolda Žáčka, ktorý už nehľadal len nadčasové pravdy. Svoje práce komponoval asymetricky, namiesto číreho skla, v ktorom predtým sprítomňoval fenomén svetla, používal čoraz častejšie sklo žiarivo farebné, dával prednosť riziku otvorenosti i náhody pred konštantou racionálneho východiska. Aj v tejto podobe svojej tvorby dosiahol jedinečné umelecké výsledky.
Tvorba Askolda Žáčka je od jeho umeleckých začiatkov dodnes na našej výtvarnej scéne permanentne prítomná. Napriek tomu bude čo najskôr potrebovať inú interpretáciu, než na akú sme si zvykli: je jedným z mála sklárov svojej generácie, ktorých prácu môžeme merať kritériami umenia ako takého, bez obmedzujúcich a dávno neaktuálnych pomocných delení na umenie úžitkové a voľné. Jeho dielu, umeleckému i ľudskému snaženiu, hlbšie porozumieme, ak si uvedomíme, že v jeho osobe odišiel predovšetkým sochár. Ten, na ktorého kladieme nároky, aby riešil problémy slobodne a neopakovatreľne. A on to dokázal.
Posledná rozlúčka s akademickým sochárom A. Žáčkom bude dnes o 11.00 h v bratislavskom krematóriu.
Autor: Zuzana Bartošová (Autorka je výtvarnou kritičkou a
