"Ťažká jak úder van Goghovho štetca je chôdza jari u nás na horách." Aj jeho chôdza po plátne je ťažká ako chôdza jari na severe, ktorý ho zrodil.
Podobne ťažký krok mal azda Boh, keď premýšľal o stvorení. A teraz má taký ťažký krok ľudský osud, ako ho počul Beethoven: ti - ti - ti - tá.
Mám pocit, že Hložník po celý svoj život ilustruje Bibliu. Vlastne - nie ilustruje, on ju nepretržite vytvára. Pripomína mi pri tejto práci Michelangelovho Mojžiša, ukazujúceho prstom na dve dosky prikázaní, ktoré drží na kolenách.
Nech Hložník maľuje čokoľvek, tie dve dosky sú implicitne v každom jeho obraze.
Nevieme, koľko hviezdneho neba namaľoval Hložník na svojich obrazoch - no mravný zákon v nás maľuje stále.
Mravnosť je vec neľahká, stáť v ľudskosti a nástojiť na nej je vec ťažká. Preto každý, kto nesie obidve na svojich pleciach, musí mať ťažký krok.
Ako ten, kto nesie veľké a vzácne bremeno. Alebo kríž.
Vtláča to nohy do zeme, no stopa je nádherne čitateľná.
Preto a týmto ma Hložníkova tvorba oslovuje a vzrušuje.
Počúvam Beethovena so zatajeným dychom, hoci viem, že Mozartova hudba dolieha k nám z raja.
Ale my sme z raja už boli vyhnaní.
A pravda o nás je ťažká.
Preto ťažké údery štetca dvoch Vincentov búšia do plátna.
Ti - ti - ti - tá. MILAN RÚFUS
(Báseň je z pripravovanej
monografie o V. Hložníkovi)
Hložník nás všetkých zaujal. Každý z nás mal k nemu iný vzťah a inú históriu. Inú mal Lebiš, Bombová, inú som mal ja. Vtedy sme sa delili už v prvom ročníku. Ja aj s Milanom Artzom sme išli na Oddelenie voľnej grafiky a knižnej ilustrácie, ktoré viedol Vincent Hložník. Tam ti to bolo úplne niečo iné: menší kolektív, ateliér a zjav nášho profesora, ktorý mnou silne zalomcoval. Nie na minútu, ale na niekoľko rokov, stále viac a viac. Už keď vstúpil do ateliéru, akoby "vylamoval dvere", a keď nám podal ruku, vedeli sme, že prišiel chlap. Potom, že je to človek, ktorý má rád výtvarné umenie a kolegov. Vyžarovala z neho všestranná kolegiálna spolupatričnosť. Ja som ho nepočul štekavo rozprávať ani o kolegoch, ktorých neuznával. Radšej o nich nehovoril. Tieto rozhovory neboli pravidelné. Boli spontánne. Niekedy trvali tri minúty, inokedy hodiny. Dôležitejšie na nich bolo, s akým zanietením Hložník svoje názory hovoril. Čo povedal, to ma zaujalo. Aké mal rydlá, aké veci robil. S láskou rozprával o El Grecovi, Velázquezovi, Goyovi, Munchovi, Picassovi a ďalších. Spomínal na atmosféru svojich vysokoškolských štúdií v Prahe, na spolužiakov i priateľov. Niekedy si svoje výtvarné zážitky nechal pre seba a hovoril nám o tom, aký videl včera film alebo čítal knihu. To nám dotváralo jeho cítenie... Dôkazom jeho veľkosti boli korektúry študentských úloh. Hložník sa hneď po vstupe do ateliéru okamžite zorientoval. Keď žiak nemal nič, tváril sa, že nič nevidí, a s hrmotom odišiel k ďalšiemu. Mal ohromne vyvinutú vizuálnu pamäť. Rozoznal falošnosť, a od koho je to "odkopčené". Hložník udivuje množstvom, majstrovstvom, náročnosťou, nezlyhávajúcou kvalitou. V jeho práci niet slabín, sú len veci nedorobené. Všetko, čo začal, má myšlienku, tvar a štýl.
ALBÍN BRUNOVSKÝ
(Úryvok z vyznania prof. A. Brunovského
(25. 12. 1935 - 20. 1. 1997), ktorý bol žiakom
V. Hložníka v rokoch 1956 - 1961, pochádza
z pripravovanej monografie o V. Hložníkovi.)
Profesor Vincent Hložník bol a navždy zostane dominantnou osobnosťou môjho výtvarného formovania. Už počas štúdia ma priťahoval charizmou, vierou i pokorou, výtvarnou zvedavosťou a obrovskou tvorivou energiou. Obdivoval som ho. Keď som po absolvovaní vysokej školy zostal pôsobiť ako jeho asistent pre grafické techniky, vnímal som jeho pôsobenie na škole už z pohľadu širokospektrálnych horizontov. Moje študentské spoznávanie prof. V. Hložníka sa zmenilo na poznanie a ešte väčšmi umocnilo môj obdiv k jeho ľudskosti i tvorbe a zblížili sme sa aj ako kolegovia. Spomínam si, ako prosto vedel dať najavo súcit, ako vehementne obhajoval pravdu i záujmy slovenských grafikov, ako dôrazne trval na tom, čo povedal, nerád ustupoval, no vedel prijať kompromis. Jeho osobnosť burcovala morálne i tvorivo - evokovala nové a nové témy. V pamäti mi utkveli profesorove neopakovateľné korekcie. Fascinoval ma Vincentov Hložníkov individuálny prístup ku každému študentovi i rešpektovanie jeho výpovede. Snažil sa ju však obohatiť o osobné skúsenosti, zážitky, upozorňoval na nové trendy z tvorby domácich i zahraničných umelcov. Neboli to len klasické korekcie, boli to vlastne hodiny filozofie - filozofie života. Ako zakladateľ slovenskej grafickej školy vychoval plejádu významných osobností hlásiacich sa k jeho odkazu. Slovenská grafika sa tak stala svetoznámou.
Bol to smutný rok. Postupne nás opustili moji blízki: Albín Brunovský, môj otec a napokon Vincent Hložník. Zbohom, pán profesor, mal som vás úprimne rád.
Autor: VLADIMÍR GAŽOVIČ (Vyznanie je písané pre SME, autor bol v
