Medzinárodná konferencia o Bosne sa v stredu v Bonne skončila neslávne - všetci srbskí zástupcovia, teda zástupca juhoslovanského ministerstva zahraničných vecí Dragomir Vučičevič i navzájom rozhádaní predstavitelia Republiky srbskej Biljana Plavšičová a Momčilo Krajišnik sa zdvihli zo svojich miest a opustili rokovanie. Dôvodom bol nesúhlas s tým, aby v záverečnom dokumente konferencie bola zmienka o potrebe začať zo strany Belehradu rozhovory s Albáncami v Kosove.
Kosovo je citlivé miesto srbskej histórie - zápas medzi Albáncami a Srbmi o tento priestor trvá stáročia. Je to pilier, na ktorom na prelome 80. a 90. rokov postavil svoju popularitu srbský prezident Slobodan Miloševič, dnes hlava zväzovej Juhoslávie. Bez ohľadu na veľké politické nezhody medzi srbskými predstaviteľmi ide o otázky, ktoré ich vždy spoja a z pohľadu Srbov sú pre cudzinca tabu. Podiel Srbov na populácii v Kosove sa od druhej svetovej vojny znížil zo štvrtiny na desatinu. Po nepokojoch v roku 1981 sa odtiaľto odsťahovali tisícky Srbov. Kosovská autonómia bola Belehradom v roku 1989 zrušená, nespokojní Albánci boli vystavení represiám, ktoré priniesli aj obete na životoch. Veľká väčšina z nich požaduje nezávislosť alebo pripojenie k susednému Albánsku. Stotisíc srbských "mohykánov" žije v obavách a pod policajnou ochranou. Práve srbské policajné stanice sú obľúbeným terčom albánskych teroristov - Albánskej oslobodeneckej armády - tieto útoky si v poslednom období vyžiadali asi 30 obetí.
Kosovo je Jeruzalemom Srbov, vyhlásil počas svojej stále neukončenej kampane za zvolenie do funkcie prezidenta Srbskej republiky súčasný šéf juhoslovanskej diplomacie Milan Milutinovič. Jeho protikandidát, radikálny nacionalista Vojislav Šešelj, pridal vlastný nápad - overenie miesta narodenia obyvateľstva Kosova a vyhostenie tých, ktorí sa tu nenarodili. Poukázal tak, sebe vlastným spôsobom, na fakt, že podľa niektorých údajov žije - napriek útlaku - v Kosove okolo 300 tisíc ilegálnych imigrantov z Albánska. Osud Srbov v druhej svetovej vojne (a dejiskom ich prenasledovania bolo aj Kosovo) býva v Srbsku občas prirovnávaný k osudu Židov. Pocit dejinnej krivdy však neospravedlňuje súčasnú programovú neoblomnosť Belehradu. Čo je horšie, situácia tu v poslednom čase skutočne graduje a začína pripomínať obdobie pred začiatkom vojny v Bosne. Pritom situácia v samotnej Bosne a Hercegovine sa nevyvíja podľa predpokladov z Daytonu, pretože zjavne neexistuje vôľa dať veci do poriadku a tak bude prítomnosť cudzích armád ako nárazníka proti možnosti obnovenia otvoreného konfliktu potrebná ešte dlhý čas. A to bol vlastne aj záver konferencie v Bonne, ktorá sa skončila predčasne vinou sporu o ďalšie možné ohnisko vojnového konfliktu.
