Voľakedy v povojnových desaťročiach som počul jednu príhodu. V prestávke jednej medzinárodnej konferencie sa spýtal jeden západný diplomat svojho kolegu z východnej krajiny. Excelencia, kedy vlastne hovoríte pravdu? Odpovedal mu. Ak to poviem, prisahám bohu, tak klamem, lebo ako ateistu ma takáto prísaha k ničomu nezaväzuje. Ale ak dám čestné slovo komunistu, tak bohu prisahám, že hovorím pravdu. Táto príhoda mi pripomína správanie sa predstaviteľov dnešnej vedúcej sily spoločnosti. Raz sa hlásia, ba priam dobíjajú do NATO a do EÚ a výhrady ich členov označujú za diskrimináciu, za používanie "iného metra" voči nám než voči Poliakom, Čechom a Maďarom, hoci údajne práve my sme tí najlepší zo všetkých postkomunistických uchádzačov, lebo všetky podmienky pre prijatie plníme "nadštandardne". Vlastným občanom však súčasne navrávajú, že nie je čo ľutovať, lebo vstupom do spomenutých euro-atlantických organizácií by sme prišli o sotva nadobudnutú štátnu a národnú nezávislosť, suverenitu, identitu. Okrem toho by nás vstup najmä do NATO stál obrovské peniaze. Líška z rozprávky to povedala podobne - hrozno, ktoré nedočiahla, bolo vraj aj tak kyslé! Tak si vyberme, kto kedy hovorí pravdu. Či vtedy, ako ten východný diplomat, hoci údajne tí naši teraz nie sú ateisti ani komunisti, ale dobrí kresťania, dokonca pod "dvojkrížom"?
Autor: ING. LADISLAV NAVRÁTIL, KOMÁRNO
