Deväťdesiate roky budú raz hodnotené ako roky pre Európu rozhodujúce. Po tom, čo sa zbavila komunizmu, teší sa väčšina Európy spoza východného brehu Labe výraznému ekonomickému rastu a pozerá sa do svetlého zajtrajška. Ale západná časť Európy je na tom, žiaľ, naopak. Jej ekonomický rast dosahuje tie najnižšie hodnoty od druhej svetovej vojny, priemerne len o nepatrných 1,3 percenta od obdobia, keď sa táto dekáda začala. Pokračujúci pokles nutne prináša nielen masovú nezamestnanosť, ale aj stagnujúce mzdy, ďalej rastúcu chudobu a zvyšujúcu sa nerovnoprávnosť. Jasné "európske" vyhliadky do budúcnosti potemneli.
Stále sa zhoršujúca situácia a nálady porazených sú skutočnosťou a zdá sa, že navrhovaná liečba je rovnako zlá ako choroba. To všetko znamená len jedno: Európa už ďalej nemôže stavať na dedičstve skvelých povojnových desaťročí; na dobe, keď mali jej obyvatelia zabezpečený nielen hospodársky rast, ale i vysoký stupeň sociálnej rovnoprávnosti. Dnes si musí Európa vyberať medzi jedným či druhým. Cesta do budúcnosti sa musí začať krokmi späť.
Avšak budúcnosť Európy nemusí byť taká temná, ako sa na prvý pohľad zdá. Dosiahnutie rastových prírastkov podobných tým povojnovým bude asi nereálne, ale rezignácia v neplodnom status quo by bola zbytočnou kapituláciou. A tiež nebezpečnou vzhľadom na sociálnu súdržnosť spoločnosti i demokraciu ako celku. Aby sme skutočne vyliečili chorú Európu, musí naša politika zaútočiť na pravé zdroje infekcie: nadvládu veriteľov nad dlžnikmi na finančných trhoch.
Táto prevaha vznikla zhruba pred 16 rokmi. Tak ako globalizácia finančných trhov a rast novo-industrializovaných krajín podporili ponuku po úveroch, tak protiinflačná menová politika, realizovaná na začiatku osemdesiatych rokov, ich ponuku obmedzila. To umožnilo zasadnúť poskytovateľom kapitálu za kormidlo. Mohli zvýšiť úrokové miery a odtiaľ im plynuli zisky bez rizika. Výsledkom toho bolo, že skutočné úrokové miery boli zablokované na neuveriteľne vysokej úrovni a najdlhší čas v histórii západoeurópskeho kapitalizmu. Vysoké úrokové miery spôsobili, že Európa zažila roky nízkeho rastu. Firmy, ktoré si inak tradične požičiavali na finančných trhoch, sa vyhli týmto vysokým úrokovým mieram a spoľahli sa na svoje vlastné zisky. Aby si zabezpečili dostatočne vysoké zisky a mohli si to dovoliť, šéfovia týchto firiem kruto šetrili na nákladoch na pracovné sily a na investíciách. V tomto úsilí boli niektoré firmy také úspešné, že nakoniec zistili, po prvý raz od druhej svetovej vojny, že sa môžu správať slobodne ako veritelia.
Rozhodnutie firiem ďalej poskytovať kapitál, a nie ho vynaložiť na vlastné rozšírenie podielu na trhu, vyústilo do nezamestnanosti a tiež vyvolalo silné tlaky na tých, ktorí ešte poskytovali svoju pracovnú silu. Zamestnanci teraz musia pracovať tuho za rovnakú alebo i nižšiu mzdu. Tento defektný cyklus postihuje predovšetkým mladých vysokoškolských absolventov a nekvalifikovanú pracovnú silu. Navyše je tým vyvolávaná v stredných vrstvách neistota, pretože tento proces signalizuje, že riziká pádu zo sociálneho rebríčka rastú každým okamihom a že postup hore sa stáva omnoho ťažším.
Chudobným a nezamestnaným poskytoval kedysi verejný sektor istú poslednú záchranu. Ale dnešný verejný sektor tiež nie je imúnny voči účinkom vysokých úrokových mier. Stagnujúca ekonomika znižuje daňové príjmy a zvyšuje sociálne výdavky, ktoré vedú k vysokým deficitom. Pretože značná časť týchto dlhov musí byť financovaná pôžičkami za vysoké úrokové miery, výsledkom je rastúca verejná zadlženosť vzhľadom na príjmy. Už rozsah verejných pôžičiek vopred znemožňuje, aby sa úrokové miery znížili, a to i napriek skutočnosti, že sa na scéne objavili noví veritelia. A tak úspechy firiem pri znižovaní súkromných dlhov vedú k zvýšeniu verejného zadlženia. Jedna obeť nahradila inú.
Vlády, sužované tlakmi na dofinancovanie svojich deficitov, sa pokúšajú vytvoriť podmienky pre veriteľov príhodné tým, že udržujú nízke miery inflácie a príjmy pomerne stabilné. Preto obmedzujú menové a rozpočtové politiky. Ale táto zmes prístupov je kontraproduktívna. Znižuje sociálne výdavky v čase, keď ich je najviac treba, a úplne zabúdajú základnú požiadavku, ktorou je stratégia na riešenie pokračujúcich vysokých skutočných úrokových mier.
Aby sme skutočne začali riešiť súčasné problémy, je potrebné stimulovať firmy k pôžičkám a k tomu, aby rozšírili svoje činnosti. To však vyžaduje skutočne iné prístupy, než ktoré sú praktizované v Európe teraz. Sú potrebné expanzívne menové politiky spojené s reštriktívnou rozpočtovou politikou.
Expanzívna menová politika zníži úrokové miery a umožní tak finacovať verejné dlhy, čo prinúti firmy investovať v "skutočnom", nefinančnom sektore ekonomiky. Reštriktívna rozpočtová politika zníži verejné výdavky, znižujúce verejné deficity, a tak posilní dôveru finančných trhov v štátne financie. Zmenší sa tak štátny apetít po úveroch a úrokové miery začnú klesať, ako dosvedčuje i nedávna skúsenosť USA.
Rázne zníženie rozpočtov ale samo osebe nestačí. Aby sa znížili verejné výdavky bez vyvolania ďalších nerovností, ktoré nízky rast už tak vnáša do spoločnosti, je potrebné, aby bol verejný sektor štrukturálne reformovaný. V prvom rade je nutné zásadným spôsobom zvýšiť efektivitu verejného sektora. Tak sa zabezpečí, že sociálne dávky budú môcť byť, i napriek škrtom v rozpočtoch, ďalej vyplácané.
Zmeny celkovej politiky sú len začiatkom, pokiaľ si Európa bude chcieť vziať príklad zo Spojených štátov. Politika tohto typu, s ktorou prvý prišiel prezident Clinton (veľký úbytok amerického rozpočtového deficitu s následným znížením úrokových mier) zvýšila zamestnanosť bez vyvolania inflácie. Veľká Británia a Taliansko sa vydali po viac-menej rovnakej ceste v roku 1992 a tiež úspešne. A zdá sa, že konečne i Francúzsko a Nemecko sa rozhodli pre to isté riešenie.
Otázkou zostáva, či sú európski politici schopní prijímať politické rozhodnutia, ktorými by držali nový kurz dostatočne dlho, aby sa ekonomika vôbec dostala do pohybu. Pretože bola Európa zasiahnutá stagnáciou skutočne hlboko, zmena režimu politiky si vyžiada viacej času, než ekonomika starého kontinentu zase získa nový vietor do plachiet.
Aby sme mohli určiť presne všetky postupy, ktoré by nová politika mala obsahovať, a či bude alebo nebude zavedená aj štrukturálna reforma, politici musia najskôr rozhodnúť, či má byť ďalej zachovaná nadutá dominancia veriteľov nad tými, ktorí pracujú pre svoju mzdu. Hospodárske politiky vždy rozhodujú medzi jednotlivými sociálnymi skupinami. Pokiaľ bude politické rozhodnutie k nasledovaniu nového kurzu prijaté, bude Európa môcť opäť hospodársky rásť.
JEAN-PAUL FITOUSSI
Jean-Paul Fitoussi je profesorom na Parížskom inštitúte politických štúdií a prezidentom Francúzskeho ekonomického ústavu. Zároveň je generálnym tajomníkom Medzinárodnej ekonomickej asociácie.
Project Syndicate
