Od konca osemdesiatych rokov sa po celom svete so zvýšenou intenzitou začali rúcať nedemokratické režimy. Či už šlo o bývalé komunistické režimy v strednej a východnej Európe, vojenské diktatúry v Latinskej Amerike a v juhovýchodnej Ázii alebo režim apartheidu v južnej Afrike, všetky tieto novovznikajúce demokratické krajiny okrem mnohých iných úloh museli zodpovedať aj neľahkú otázku: Ako sa vysporiadať so svojou nielen nedemokratickou, ale často veľmi krvavou minulosťou.
Odpoveď na túto otázku nie je jednoznačná. V rôznych krajinách sa rozhodli pre rôzny prístup. V Nemecku sa základom pre zvolenú stratégiu stala myšlienka, že každý má právo poznať svoju históriu. Na základe toho má každý občan Nemecka právo nahliadnuť do dokumentov, ktoré o ňom viedla východonemecká štátna bezpečnosť STASI. Aj v Juhoafrickej republike stavili na spoznanie pravdy o minulosti svojej krajiny. Pre tento účel slúži Komisia pravdy a zmierenia, ktorej predsedá arcibiskup Desmond Tutu. Jej vytvorenie bolo politickým kompromisom medzi procesmi norimberského typu na jednej strane a zabudnutím na strane druhej. Páchateľom trestných činov v období pred pádom režimu apartheidu ponúka tento prístup amnestiu na výmenu za priznanie sa k týmto činom, poskytnutie všetkých doteraz neznámych informácií a vyslovenie ľútosti nad spáchaním týchto činov. Na zabudnutie sa dlho spoliehali najvyšší predstavitelia bývalého autoritárskeho režimu Južnej Kórey. Lenže tlak verejnosti bol oveľa silnejší a vo vyšetrovacej väzbe sa nakoniec ocitli obaja bývalí juhokórejskí prezidenti Čon Du-hwan a Ro Tche-u. Oveľa šťastnejší sú zatiaľ predstavitelia bývalej vojenskej diktatúry v Chile na čele s Augustom Pinochetom. Tí si pred odovzdaním moci demokratickej vláde zaistili nielen beztrestnosť, ale dokonca aj významné postavenie v novom režime. Osemdesiatročný generál Pinochet je naďalej najvyšším veliteľom pozemných vojsk a dokonca sa údajne pohráva s myšlienkou, že by v roku 1999 kandidoval v demokratických voľbách na funkciu prezidenta.
S nedemokratickou minulosťou sa rozhodlo po nežnej revolúcii vyrovnať aj bývalé Československo. K tomu mali slúžiť známe lustrácie. Zatiaľ čo v Českej republike sa v lustráciách pokračovalo aj po rozpade federácie a nielenže sa ich platnosť predĺžila, ale bol vytvorený aj zvláštny ústav pre skúmanie zločinov komunizmu, na Slovensku sa lustrácie prestali vykonávať po voľbách v roku 1992 napriek tomu, že zákon o vykonávaní lustrácií naďalej platil. Slovensko sa tak radí ku krajinám, ktoré zatiaľ nenašli dosť odvahy vysporiadať sa so svojou minulosťou.
