S blížiacim sa decembrovým Luxemburským summitom je takmer isté, že Slovensko opätovne ostane, podobne ako v júli v Madride, pred dverami. Hanba však bude podstatne väčšia, pretože tentoraz tam bude stáť pravdepodobne celkom samo. Ostatní sa dostanú aspoň do predsiene. Pokiaľ premiér madridské fiasko prezentoval takmer ako úspech - Slovensko dostalo viac času na prípravu - decembrový debakel bude nutné odôvodniť iným spôsobom. Štátom čoraz väčšmi vyciciavaní občania predsa len tušia, že EÚ znamená najmä trh, pracovné príležitosti a peniaze, no a o tie ide. Z tohto pohľadu, ako trójsky kôň môže poslúžiť i rozšírenie osobitých kontrolných výborov na kontrolu tajných služieb a vojenského spravodajstva o opozičných poslancov, čo bola aj jedna z požiadaviek Bruselu. Tento krok býva komentovaný ako kompromis a ukážka možnej dohody. V každom prípade trochu čudná forma kompromisu. Veď opozícii bolo tri roky umožnené vykonávať iba to, na čo má podľa rokovacieho poriadku legitímne právo. Nezvolenie Langoša navyše potvrdilo, že akákoľvek záruka z úst premiéra má trvácnosť snehovej vločky. V skutočnosti ide len o hmatateľné zhodnotenie teórií o zodpovednosti opozičníkov za neúspechy SR a celosvetovom protislovenskom sprisahaní. Podobný účinok môže mať i nedávne prijatie Memoranda (ktože to sľuboval zákon?) či zvolenie nezávislého závislého poslanca Filkusa za podpredsedu NR SR. Programové vyhlásenie vlády sa naplniť nepodarí. Nanešťastie pre občanov SR, našťastie pre súčasných mocipánov. Veď koľkí z nich by obstáli na politickej scéne v rámci zjednotenia Európy? Dôležité je ukazovať čisté ruky. Pritom vôbec neprekáža, že vytŕčajú z bahna. Bohužiaľ, nie piešťanského.
Autor: IVAN MATEJÍČKA, Martin
