Platňa s ktorýmkoľvek interpretom, ktorý akceptoval služby Andreja Šebana ako gitaristu, klávesistu, producenta alebo skladateľa, nesie výrazné znaky osobnosti tohto v súčasnosti najrešpektovanejšieho a pravdepodobne najflexibilnejšieho inštrumentalistu. Ba, dalo by sa povedať, že v mnohých prípadoch ide takmer o jeho sólové platne, hoci hlavnou postavou podľa etikety nahrávky je ten Niekto využívajúci jeho služby. Aj napriek tejto situácii (alebo možno práve preto) sa rozhodol Andrej Šeban spolu so svojou skupinkou vydať album s vlastným názvom, muzikantami a skladbami. V poradí druhý dlhotrvajúci pokus (ten prvý úspešný pod názvom Čo dom dal vyšiel v roku 1994) sa nesie predovšetkým v znamení skromnosti, rozmanitosti a pohodovosti. Presne tak ako je to v práci pre ostatných, akurát s väčšou mierou "osobnej nahoty". Prístupom pripomína excelentnú fotografku Annie Leibowitzovú, ktorá nádhernými obrázkami "robí" slávnych i menej známych ľudí a situácie - neopakovateľnou atmosférou, dekoráciou a citom pre výraz, situáciu, kompozíciu. Avšak na otázku v interview s Bibianou Ondrejkovou - ako by vyzerala snímka jej samej, ak by si ju urobila sama, odpovedá: "Bola by to čiernobiela fotografia, jednoduchá a zachycovala by ma pri normálnej dennej osobnej činnosti, napríklad ráno pri vychádzaní zo sprchy..." A taký je Šebanov gitarový autoportrét. Bez zbytočných príkras víta ranné slnko a s "pucholtovským" výrazom na tvári obalu platne (pozri slávny český film režiséra Krejčíka Svatba jako řemen a jeho základnú otázku: "No co, co, co?") očakáva poslucháča. V trinástich skladbách nezabúda na nikoho. Spoluhráčom dáva priestor, konzumentovi ponúka rôzne štýly. Je predovšetkým melodik s neodolateľnou konverzáciou gitary najmä s basgitarou (Oskar Rózsa, Martin Gašpar) a klávesami (Juraj Tatár), pri presných a "do reči neskákajúcich" bicích (Marcel Buntaj). Krásne sú pomalé piesne (Adamenka, Posledná správa We Love You, Balada), šarmantné "strednotempové" (I`m Sorry Honey, Sixties, Sen starého kolotoča), rýchle džezrockové (Muchy, Bubon), vtipné spoločné improvizácie (Úvodná, Jam hubowy). Je to hudba "do koča i do voza", na mnohé použitia a vychutnania, bez exhibicionizmu, ku káve aj k bifteku. Nehrá sa na nič, čím nie je. Iba jednoducho a priateľsky hrá.
Autor: Pavel Malovič (Autor je stálym spolupracovníkom SME)
