Na výstavách moderného umenia sa pohybujem ticho ako muška, opatrne sa vyhýbam kontaktu s kýmkoľvek. Už svojím obyčajným výzorom pôsobím tak, že modernému umeniu nerozumiem, a preto nechcem, aby z mojich slov ktokoľvek prišiel na to, že je to naozaj pravda.

Pozorujem striedavo výtvarné diela a zaujímavé postavičky znalcov umenia. Znalci majú extravagantné oblečenie sekondhendového typu, bradu, pírsing alebo aspoň zaujímavú tvár. No a hlavne čiapku. A zrejme pod tou čiapkou sú ukryté schopnosti, ktoré ja nemám. Napríklad schopnosť pochopiť, že modrá čiara namaľovaná na dvojmetrovom plátne sa nemôže volať ináč než Vyznanie a že bronzová guľa v strede miestnosti je predsa Transcendentálny dialóg schizoega. Znalci to majú pod čapicou. Znalkyne to majú zase pod pestrými sukničkami navlečenými na nohaviciach. Tak rád by som niektorú z tých nosatých bytostí zbalil, ale keď vidím, s akým údivom porovnávajú výtvarné diela s tým, čo zaiste maľujú aj ony samy, tak sa cítim bezmocný s tou mojou základnou baličskou technikou. Už z tónu môjho hlasu by vycítili, že ja si rád vypočujem aj Michaela Jacksona, že mám radšej šťavnatý bravčový rezeň než vegetariánsku voňavú hlúposť, že som v živote neprečítal ani jednu ezoterickú knihu, že som ešte nedorástol na ich úroveň, že vôbec nerozumiem tomu, o čo tu ide.

Zaiste ide o veľa. Aj preto tam napriek všetkému chodím rád a snažím sa vnímať a pochopiť. A raz to určite pochopím, podám si ruku so všetkými bradatými znalcami a zbalím všetky nosaté znalkyne.

Autor: PETER MOSKAĽ