ILUSTRAČNÉ FOTO - ARCHÍV SME
Deti boli pre mňa vždy tým najdrahším na svete. Aj v čase mojej alkoholickej kariéry, keď som bol arogantný a agresívny, sa moje ataky nikdy neobracali proti deťom. Naopak, pri nich som zmäkol, zabrzdil sa. Ak som mal pri sebe dieťa, nielen naše, zrazu som pocítil zodpovednosť. Tiež som to tak pociťoval v súvislosti so šoférovaním.
Keď som pil, nešoféroval som, lebo som sa, neviem prečo, bál, aby som neublížil deťom. Keď som bol ešte mládenec, tak som vždy vyhlasoval, že raz sa ožením a budem mať deti. Prvá bude dcéra a bude sa volať Renátka, po mojej sestre, ktorú som vždy mal najradšej. Keď sa neskoršie aj skutočne narodila, nebol som prekvapený, lebo som dávno predtým vedel, že sa to stane. V duchu som sa radoval, že sa môžem o maličkú starať a že moja žena po pôrode bola nútená dovoliť mi to.
Po siedmich rokoch sa nám narodil Vladko. Asi som si tiež prial, aby bol dievča, lebo bol bojazlivý, zo všetkého ustráchaný.... Teraz viem, že to bolo hlavne kvôli mojim výstupom, hučaniu a kriku. S prevažnou väčšinou vecí v mojom predchádzajúcom živote som sa vyrovnal. Na jednu však nikdy nezabudnem, aj keď mi ju nikto nejako špeciálne nevyčítal, a bola to vlastne iba alternatíva mojich výčinov.
Vtedy som pracoval (?) doma. Každé ráno som Vladka vypravil do školy. Bol prvák. Najväčší strach mal z toho, že keď sa vráti zo školy, brána na dome bude zamknutá a nikto nebude doma. Alebo budem pod parou a neotvorím mu, lebo ho nebudem počuť. Sám si bránu nedokázal odomknúť. Každé ráno sa niekoľkokrát uisťoval, že budem doma a nestane sa to, čoho sa tak bál.
Nikdy sa nestalo, aby sme deti nechali samy doma. Nech už bolo akokoľvek, ale s manželkou sme svoje deti veľmi ľúbili a starali sa o ne po všetkých stránkach. Moja žena ma vždy veľmi ľúbila a ja ju tak isto, ak nie viac. Dokonca aj vtedy, keď som pil. Keď však prišlo na lámanie chleba, bola by si vybrala deti.
V ten deň som šiel doobeda na "jedno pivo". Nezostalo pri jednom. Veselo som preberal opilecké somariny so svojimi komplicmi a obracali sme poháriky. Zrazu som sa pozrel cez presklenú stenu krčmy na ulicu naproti. Stál tam môj bojazlivý synček so školskou taškou na chrbte, pozeral sa cez sklo na mňa a po lícach sa mu kotúľali slzy. Bolo pol tretej a jemu sa škola skončila o pol dvanástej. Okamžite som šiel za ním, chytil som ho za ruku a išli sme spolu domov. Plakali sme obaja. Nič som mu nepovedal, lebo nebolo čo. Doma som si išiel do kúpeľne umyť si tvár. V zrkadle som zbadal chrapúňa a beštiu. Zvesil som ho, odniesol do komory a nasledujúcu hodinu som sedel a pozeral sa do toho prekliateho zrkadla. Čo som vtedy tomu v tom zrkadle rozprával sa nikde nedá publikovať. Uplynulo už šestnásť rokov od tej udalosti a môj syn je podnikateľom v oblasti multimédií, nikdy nerobil problémy, je zodpovedný, múdry a tolerantný. Tak isto i moja vysnívaná dcéra Renátka. Neskoršie mi jeden kolega v blázinci rozprával, ako pozoroval svojho syna, keď si prezeral fotky v rodinnom albume. Keď prišiel po tatkovu - opľul ju. Moji najdrahší mi odpustili, veľa cudzích ľudí mi odpustilo, aj ja som si veľa odpustil, no ten v tom zrkadle je vždy prichystaný, keď by sa to začalo znova. Preto je zrkadlo môj najlepší kamarát, terapeut a ochranca. Zrkadlá máme v celom dome, v každej izbe na dverách je veľké zrkadlo a keby mi to moja Ľudka dovolila, boli by úplne všade.
schwandtner.blog.sme.sk
Autor: Vladimír Schwandtner
