FOTO - ČTK
Prozaik z kurzu tvorivého písania
Talentovaný študent Ian McEwan, narodený roku 1948 v juhoanglickom Aldershote, sa stal prozaikom po absolvovaní kurzov tvorivého písania u Malcolma Bradburyho, obľúbeného akademického prozaika. Jeho prvá kniha poviedok Prvá láska, posledné pomazanie dokonca obsahuje niekoľko textov, ktoré boli napísané na tomto seminári. Tento detail je pre McEwana príznačný: ukazuje, ako chápe literatúru on. Je to kreatívna odpoveď na zadanie, ktoré mu dáva realita.
McEwan píše svoje príbehy ako seminárne práce. Ako usilovný a vynaliezavý žiak chce v nich ukázať svoju pripravenosť, rozprávačskú suverenitu. Ich úroveň kolíše od knihy ku knihe, ale po slabšej knihe sa vždy vzopne k väčšiemu výkonu.
Aj druhá jeho kniha bola kniha poviedok. Volala sa Medzi prestieradlami alebo Pod prikrývkou. Kto pozná anglický spôsob nocľahu, vie, že je to nepohodlný spôsob, ako medzi dvoma plachtami stráviť noc. McEwanove prózy sú zachytením takýchto nepohodlných okamihov, keď sa tela i mysle zmocňujú nočné mory a halucinácie, ktoré sú tým neskutočnejšie, čím sú banálnejšie.
Po tomto poviedkovom rozbehu napísal svoj prvý a doteraz najpopulárnejší román Betónová záhrada. Zobrazuje anglickú rodinu, ktorej izolovanosť je aj na anglické pomery nápadná. Ústrednou postavou je despotický otec a manžel. Jeho žena je od neho taká závislá, že ho poslušne nasleduje aj v smrti. Štvoro detí je preňho rovnako nezvládnuteľnou burinou ako tá, ktorá mu ničí záhradu. Preto sa podujme na bizarnú akciu: celú záhradu dá vybetónovať. V boji s prírodou i s vlastnými deťmi však umiera. Deti oboch rodičov pochovávajú do betónu, ktorý akoby bol objednaný pre túto príležitosť.
Hoci sa hierarchia v dome zmení (do čela sa dostáva dominantná sestra Julia) a jednu neprirodze-nosť vystrieda druhá (incestný vzťah súrodencov), izolovanosť mladých ľudí pokračuje. Kniha napísaná fascinujúcim spôsobom zaradila McEwana medzi najlepších štylistov mladej európskej prózy.
Svoju silu preukázal ešte v novele Pohostinnosť cudzincov, ktorá tiež vyšla v slovenskom preklade. Letmo načrtnuté Benátky sú pre dvoch manželov rovnako osudové a hrozivé ako pre starnúceho hrdinu Mannovej prózy Smrť v Benátkach.
Po tomto vzostupe napísal autor niekoľko kníh, ktoré kritiku i čitateľov sklamali, hoci neprestal byť brilantným rozprávačom. Vyslovenou prehrou bol Amsterdam, ale ničím neoslnil ani román Nevinný či Dieťa v čase. Možno si však publikum zvyklo na šokujúce témy a autor mal iba dve možnosti. Alebo stupňovať ich temnosť, alebo hľadať nové postupy. Humorný odstup si vyskúšal v románe Trpezlivá láska, ale jemu pristane skôr vážny, anglicko chladný spôsob rozprávania. Ten, za ktorý mu prischlo označenie Hitchcock prózy.
McEwan sa znovu našiel až v románe Pokánie, v ktorom preukázal opäť svoju starú suverenitu. Opäť nastoľuje tému dieťa - dospelý a poukazuje na to, že detstvo nie je onen vek nevinnosti. Práve naopak: detská perverzita je odrazom perverznej doby, ktorá ju produkuje a zvláštnym spôsobom kultivuje.
Zdá sa, že burina životaschopnosti, ktorá rozvrátila betónovú záhradu, vtrhla opäť do vykalkulovanej McEwanovej prózy ako nezničiteľný živel.
DANIEL HEVIER
Rodina na plátne aj mimo neho
V roku 1993 vznikol podľa McEwanovej predlohy Betónová záhrada rovnomenný film, za ktorý Andrew Birkin získal na sledovanom festivale v Berlíne Strieborného medveďa (prvú cenu) pre najlepšieho režiséra.
Pozoruhodné je, že v príbehu o jednej rodine účinkujú dvaja členovia režisérovej famílie. Charlotte Gainsbourgová, hrajúca najstaršiu dcéru Julie, je Birkinova neter a jej filmový mladší brat Tom prezliekajúci sa do dievčenských šiat, aby unikol mláteniu od spolužiakov, je Ned Birkin, skutočný syn režiséra.
A ako je zrejmé z týchto priezvisk, ide o členov rozvetvenej rodiny známeho francúzskeho hudobníka Sergea Gainsbourga a jeho partnerky Jane Birkinovej, ktorých celý svet pozná najmä vďaka erotickým vzdychaniam v spoločnej pesničke Je t'aime... moi non plus z roku 1969.
Výroky Iana McEwana
"Človek musí mať odvahu k pesimizmu."
"Sústredením na to, čo je na ľuďoch dobré, apelom na ich idealizmus a zmysel pre spravodlivosť, a požadujúc od nich vieru v budúcnosť, sa socialisti sami dostávajú do ťažkých pozícií."
"Politika je nepriateľom imaginácie."
"Vstupujete do stavu kontrolovanej pasivity. Uvoľnite sa a zmierte s tým, že aj keď vaším jednoznačným zámerom je ospravedlniť cesty od Boha k človeku, môžete dopadnúť tak, že svojich čitateľov viac nadchnete pre diabla."
"Teraz nosím istý druh poškvrny. Som v počítači ako osoba so zamietnutým vstupom do Spojených štátov a to je skutočne zlá správa. Tam vedia vložiť dáta do počítača, ale už ich nikdy nevymažú."
FOTO
FOTO
