V Kalinove majú aj pamätnú izbu a starosta má dodnes v kancelárii portrét Ludvíka Svobodu. FOTO PRE SME - TOMÁŠ JESENSKÝ
Pre Kalinovčanov sa skončila druhá svetová vojna viac ako sedem mesiacov pred definitívnou porážkou fašizmu.
Tesne popoludní 21. septembra 1944 sa podarilo vojakom 3. horského streleckého zboru 1. gardovej armády 4. ukrajinského frontu pod velením generála Vedenina napriek zúrivému odporu okupačných nemeckých jednotiek vstúpiť do vojnou zničenej, vypálenej obce.
Na hrdinov sa nezabúda
Z chrámu na vyvýšenine, hneď vedľa cintorína, sa ozýva chorál. Inak je dedina ako vymretá. "V nedeľu to u nás už tak býva. Ľudia sú buď v kostole, alebo doma," hovorí starosta Andrej Krajňák.
Statný muž v poľovníckej uniforme má v kancelárii zavesený gobelín s podobizňou Ludvíka Svobodu. Vedľa skrine je rám s fotografiou generála Vedenina. "Bol u nás v roku 1964, na oslavách dvadsiateho výročia oslobodenia. Vtedy sme mu udelili čestné občianstvo. Práve v tom čase som bol na vojenčine. Škoda, že som sa s ním nemohol osobne stretnúť," ľutuje pri pohľade na portrét muža obvešaného vyznamenaniami.
Na čestnom mieste visí pamätný list, ktorý obecnému úradu udelili pri príležitosti 50. výročia SNP.
Spod skrine vytŕča zhrdzavená nemecká helma. Starosta pri svojich poľovníckych potulkách stále na čosi naďabí. Okolité lesy sú dodnes plné pozostatkov z vojny.
"Pre dnešnú mladú generáciu už vojna či oslobodenie nič neznamená. Meno Ludvíka Svobodu im nič nehovorí. Boli u nás žiaci základnej a strednej školy z Michaloviec. Pýtali sa: Kto to je? Prečo ho máte na stene? Je to hrdina. A hrdinovia si nezaslúžia, aby sme na nich zabúdali. Ja si ho ctím a stále budem vážiť. Kým budem starostom, tak tu bude visieť," rezolútne vyhlási.
Starostu dráždi narastajúca neúcta k historickým faktom, k našej minulosti. Ešte viac ho mrzí, že najmä po novembri 1989 sme akoby zámerne zabúdali na hrôzy najstrašnejšej vojny v dejinách ľudstva, snažíme sa zahmlievať kľúčovú úlohu sovietskej armády pri oslobodení Československa.
Funkcionári nechodia
Vlani v septembri oslávili v Kalinove 60. výročie oslobodenia obce. Starosta vyvesil na obecný úrad československú a sovietsku vlajku. "Niekto sa ma opýtal, načo tam dávam ruskú vlajku. Povedal som: Vážený, akú ruskú? Vy nepoznáte vlajku Sovietskeho zväzu? Niekedy mám pocit, že by sme najradšej prerobili dejiny. Možno by sa niekomu viac páčilo, keby na úrade visela americká. Asi niekomu nevyhovuje, že Kalinov oslobodili sovietske vojská. Ale to je nezvratný fakt."
Kalinovčania pozvali na oslavy prezidenta, predsedu vlády i parlamentu, poslancov Národnej rady. "Neprišiel nikto okrem poslancov za komunistickú stranu. Až dodatočne nám poslali ospravedlňujúci list, že boli zaneprázdnení."
Ani počas socializmu si podľa Vasiľa Krajňáka, menovca a predchodcu dnešného starostu, do Kalinova nenašiel cestu žiaden "veľký súdruh". Centrálne orgány na oslavy vysielali druhotriednu garnitúru. "Chodili k nám len krajskí a okresní funkcionári. Výnimkou bol pán prezident Michal Kováč. Zúčastnil sa na päťdesiatom výročí."
Z roka na rok sa na oslavách zúčastňuje menej ľudí. "Chodia aj naši mladí, aj keď menej ako za socializmu. Ľudia majú krátku pamäť, spomienky blednú. Preto sme povinní neustále pripomínať, koľko ľudských životov stála naša sloboda. Len u nás padlo okolo 2600 sovietskych vojakov, celý Kalinov a okolie boli pokropené krvou. Poviem vám: Aj keby chcel niekto oslavy zrušiť, u mňa by s tým nepochodil, hoci by som mal tam stáť sám," hovorí Andrej Krajňák.
Boľavé spomienky
Michal Suvák je najstarším mužom v Kalinove. Bude mať 83 rokov. V čase oslobodenia obce bol na talianskom fronte. Domov sa vrátil v lete 1945. Svoj rodný dom už nenašiel, spolu s ostatnými zhorel do tla: "Celá dedina bola vypálená. Strašné. Rodinu som našiel u susedov. Väčšina domov bola z dreva. Oni mali murovaný. Len vďaka tomu nezhorel."
Ťažký život prežila aj 74-ročná Anna Suváková: "Otca aj mamu zastrelili Nemci. My sme sa skrývali v dome. Jedenásť dní ležali mŕtvi v záhrade. Stále sa strieľalo. Nevedeli sme ich odtiaľ zobrať a pochovať. Mala som štrnásť rokov a už som bola bez rodičov."
Aj dedka Heleny Hrisenkovej zastrelili, mamu zranili.
V izbe tradícií
V pamätnej izbe sú dvoj- a trojrozmerné exponáty. Vo vitríne s výstrojom a výzbrojou sovietskeho vojaka je letná a zimná uniforma, prilba, aj nemecká, bodák, zákopová lopatka, granát, čižmy.
"Je tu veľa napodobenín. Ale ten partizánsky kožuch je originál," hovorí starosta a pohľadom láska poriadne hrubú huňu.
Časť originálnych exponátov vzali po roku 1989 do Vojenského múzea vo Svidníku. "Mali sme tu pravú uniformu generálmajora Somojloviča, jedného z osloboditeľov Kalinova. Aj jemu sme dali čestné občianstvo. Daroval nám ju aj s vyznamenaniami, keď po vojne s manželkou navštívil našu obec. Bol to náš najvzácnejší exponát. Vzali nám ju do múzea, že vraj ju len ošetria, zakonzervujú a vrátia späť. Odvtedy sa márne domáhame, aby nám ju vrátili."
Malé kalinovské múzeum navštevujú najčastejšie turisti z Česka: "Aj minule tu bol starší manželský pár z Příbrami. Ukazovali mi turistického sprievodcu, kde sa o našej obci píše. V našich sprievodcoch nenájdete o Kalinove takmer nič."
Dedičstvo, na ktoré sú Kalinovčania takí pyšní, sa pomaly rozpadáva. Peniaze treba na opravu pamätníka, plastickej mapy, znázorňujúcej postup sovietskych vojsk v oblasti, pamätnej tabule, na údržbu legendárneho tanku T-34, protilietadlového dela a kanónovej húfnice, ktoré tvorili súčasť výzbroje sovietskej armády a patria k významným pamiatkam obce: "Dnes sa venuje viac pozornosti a peňazí pamätníkom nemeckých vojakov. Nemrzí ma, že sa starajú o nemecké hroby. Mrzí ma, že sa nestarajú o sovietske," hovorí starosta.
Treba spomínať?
Kalinovčania sú hrdí, že práve ich obec oslobodila sovietska armáda ako prvú. Patrí k nim John Krajnak z kanadského Toronta, bratranec starostu Andreja. Synovi Brentovi prišiel ukázať svoje rodisko.
"Všetko si pamätám. Aj náš dom, ktorý zhorel. Mama zomrela a starší brat, mal vtedy šestnásť rokov, sa prihlásil k dobrovoľníkom do armády. Ostal som sám. Otec vycestoval do Kanady pred vojnou za prácou. V roku 1949 ma vzal so sebou. Mal som jedenásť," lámanou slovenčinou a rusínčinou hovorí bielovlasý muž.
Celý svet si pripomína 60. výročie skončenia vojny. Treba spomínať? John Krajnak nad odpoveďou dlho nepremýšľa: "Máme talent na opakovanie tých istých chýb, ktoré môžu viesť k tragédii celého ľudstva. Nemôžeme si dovoliť zabudnúť."
