Vojaci postupujúci na západnom aj východnom fronte od druhej polovice roku 1944 nachádzali na Nemcami okupovaných územiach to, čomu napriek rastúcemu počtu dôkazov nechceli politické elity spojencov uveriť: koncentračné tábory.

Hoci Nemci sa pokúšali zničiť dôkazy a väzňov z území, na ktoré sa blížila Červená armáda a spojenci, buď zabíjali v ešte šialenejšom tempe ako dovtedy, alebo posielali na pochody smrti do vzdialenejších táborov, videli toho vojaci dosť. Plynové komory, krematóriá, vyhladovaných, na smrť chorých ľudí a miestnych obyvateľov, ktorí sa často tvárili, že nevedeli, čo sa za ich humnami deje.

Hlavne v Nemecku sa americkí dôstojníci rozhodli pre liečbu šokom a obyvateľov dedín pri koncentrákoch voviedli dnu. Ľudia boli zhrození, mnohí plakali. Našli sa aj takí, ktorí to považovali za spojeneckú kampaň. Američania však trvali na tom, aby sa pozerali. Všetko dokumentovali a záznamy použili pri procese v Norimbergu.

Prvý zo známejších oslobodených koncentračných táborov bol Majdanek pri vtedy poľskom Lubline. Rusi tam dorazili v júli 1944. Našli už len zopár tisíc vojnových zajatcov a Židov. Keďže Nemci neodhadli sovietsky postup, stačili z koncentráku zničiť len málo: Majdanek sa tak stal "najzachovalejším" dôkazom o masových vraždách.

Veľkou otázkou pre spojencov tak podľa mnohých historikov zostáva, prečo nezasiahli v ostatných koncentračných táboroch (napríklad bombardovaním železníc, po ktorých prichádzali transporty), keď už v polovici roku 1944 mali nezvratné dôkazy o tom, čo sa v koncentrákoch deje. Celú nasledujúcu jeseň totiž americké médiá uverejňovali fotografie z Majdanku, okrem iného aj sklad s 800-tisíc pármi topánok, ktorých majitelia zhoreli v krematóriách.

Paradox je aj to, že len zopár týždňov pred oslobodením Majdanku odišlo z Maďarska rovno do plynových komôr viac ako 400-tisíc Židov.

Aj na západnom fronte už v lete 1944 objavili prvé "malé" koncentráky na území Holandska či Francúzska.

To najhoršie však prišlo až 27. januára 1945 - vtedy Sovieti otvorili vráta najväčšieho nemeckého koncentráku. Prišli do Osvienčimu a jeho satelitov. Našli tam 7-tisíc ľudí, s ktorými sa už Nemci nechceli obťažovať. Osvienčim sa stal symbolom holokaustu. Zahynulo tam viac ako milión ľudí (niektoré zdroje uvádzajú až 1,5 milióna), 90 percent z nich boli Židia. V koncentrákoch trpeli nielen oni, ale aj vojnoví zajatci, Rómovia, homosexuáli, politicky nepohodlní aj miestni obyvatelia.

Od januára 1945 oslobodzovali ďalšie koncentračné tábory a bolo čoraz zrejmejšie, že to nebola len nemecká záležitosť. Príkladom je chorvátsky koncentrák Jasenovac.

Posledný koncentračný tábor oslobodili takmer symbolicky v rodnej krajine Adolfa Hitlera. 5. mája 1945 sa skončilo peklo pre ľudí, čo prežili v rakúskom Mauthausene.

Oslobodenie najznámejších koncentračných táborov

Svet a Slovensko vo vojne - 1939

Svet

1. september

Nemecko napadlo Poľsko, začiatok vojny.

Slovensko

1. september

slovenská armáda sa zúčastnila na ťažení proti Poľsku, stálo ju to 18 mŕtvych. Slovensko obsadilo 25 obcí so slovenským obyvateľstvom, ktoré v roku 1920 pripadli Poľsku.

26. október

Jozef Tiso bol zvolený za prezidenta.