Jar na Aljaške je mrazivá, zato leto prichádza zo dňa na deň a hneď je všetko zelené. Potrvá však ešte skoro dva mesiace, kým tam bude slnko hriať tak ako teraz u nás. A presne dovtedy vydržia sochy, ktoré tam počas nedávneho trinásteho svetového šampionátu v sekaní do ľadu postavili tímy sochárov z rôznych krajín sveta.

Už druhý raz sa na ňom zúčastnil aj Košičan STANISLAV JENČO. Vlani sa išiel iba pozrieť, no predsa sa pustil do roboty a za svoju sochu získal hneď bronzovú medailu. Tento rok si za svoj Gotický bombardér už odniesol striebro. Hovorí, že stavanie ľadových sôch je preňho adrenalínom, ktorý by inde ťažko hľadal. A vôbec mu neprekáža, že onedlho sa spolu s ľadom roztopí aj celé jeho aljašské dielo. Myšlienka pominuteľnosti vecí je prirodzenou súčasťou jeho sochárskej tvorby.

Robiť sochy z ľadu je vzrušujúca predstava. Neodrádzala vás zima?

Ani nie. Prvý raz som bol na tomto zvláštnom sochárskom podujatí minulý rok - chcel som sa iba pozrieť a zarobiť si na školu do Ruska. Nič som si neplánoval, ale celkom sa mi tam páčilo. Ešte viac ma to oslovilo, keď som sa potom zúčastnil na svetovom šampionáte v Nemecku s mojím českým kolegom Lumírom Langom, ktorý žije na Aljaške už sedem rokov. Tento rok som neodolal a zážitok to bol naozaj fascinujúci.

Ako na vás Aljaška zapôsobila?

Ľudia sú zvláštni, ale priateľskí. Žijú moderne, aj keď vo vidieckom štýle, a príroda ich veľmi spája. Bol som v druhom najväčšom meste - Fairbankse, kde žije asi osemdesiattisíc ľudí. Domy sa tam stavajú maximálne dvojposchodové. Mestečko je také rozľahlé, že v ňom všetci žijú akoby na samote. Stále máte pocit, že ste v lese. Aj sochy sme stavali medzi stromami.

Ako vyzerá stavanie ľadových sôch?

Každý rok sa na Aljaške schádzajú sochári z celého sveta a sekajú sochy do výšky niekoľkých metrov. Tento rok súťažili Rusi, Fíni, Švédi, Francúzi, Taliani, Chorváti či Kanaďania. Súťaž je rozdelená na dve časti. Prvá trvá tri dni a noci a počas nej pracujú dvaja sochári na jednej soche, ktorú sekajú z jedného ľadového kubusu. Z tohto kubusu môžu urobiť čokoľvek. V druhej časti, ktorá trvá šesť dní a nocí, sa stavia už socha z desiatich kubusov, tak, ako si ju navrhneme. To sa už pohybujeme na niekoľko metrov vysokom lešení s motorovou pílou v ruke. Stačí jeden zlý pohyb a môže si to odniesť niekto druhý, alebo vy. Jednoducho, je to adrenalín.

Aké vlastnosti má ľad ako sochársky materiál?

Vždy treba myslieť na to, aby ľad uniesol navrhnutú kompozíciu a rozumne pracovať so statikou. Potom môže ľad vďaka svojej kryštalickej štruktúre uniesť ťarchu sochy na jedinom bode. Je na vás, či budete stavať do šírky alebo do výšky, vždy je však dôležité zabezpečiť stabilitu. Sochu, ktorú som na Aljaške postavil, som navrhol už pred piatimi rokmi z bronzu a v podstatne menšom prevedení stojí na pražskom Strahove. Jej ľadová alternatíva má sedem metrov. Musel som pri nej urobiť pár kompromisov.

Aký je postup práce?

Maketa sochy, v mojom prípade lietadla, sa najprv prenesie na obrovské papiere. Tie sa nažehľujú na kusy ľadových kvádrov, z ktorých sa podľa nákresu vyrezávajú jednotlivé časti sochy v príslušných tvaroch. Potom sa žeriavmi dvíhajú a na lešeniach zliepajú vodou z obrovských striekačiek. Behom pätnástich minút jednotlivé časti k sebe primrznú. A drží to.

Čo všetko sa dá z ľadu vytvoriť?

Všetko. Keď máte špeciálne vybavenie - frézy, dláta, špachtle, brúsky, vŕtačky, motorové píly, dá sa to naučiť a ide to celkom rýchlo. Pracujete podobne ako s drevom, vnárate sa do ľadu ako do masla. Zo všetkého najviac ma však fascinovalo žehlenie. Keď ľad na povrchu prežehlíte klasickou žehličkou, je lesklý a priehľadný ako sklo.

Dá sa pri tejto práci aj experimentovať?

Na to musí mať človek obrovské skúsenosti. Počasie tu dokáže poriadne zamiešať karty. Napríklad jeden japonský účastník robí tieto sochy už dvadsaťpäť rokov a vždy sa ich snaží postaviť na jedinom bode. Hoci po rokoch praxe už pozná všelijaké finty, tento rok mu to nevyšlo. Posledné dni sa oteplilo na mínus štyri stupne, ale on to predsa riskol a dva pomocné podporné body zrušil. Celá robota na sedem metrov vysokom kolose bola fuč. Socha spadla. Čo mohol spraviť? Iba si zapálil cigaretu a povedal - urobím novú. Ja som tiež chcel nechať našu sochu iba na jednom podpornom bode a dva odrezať, znásobilo by to pocit vzlietnutia. Ešte viac som však chcel vedieť, ako na mňa bude vo svojej monumentálnosti pôsobiť, tak som to neriskoval.

Čo vás na ľade tak fascinuje?

Pracovať s ľadom v zime je veľmi očisťujúce. Musím sa maximálne sústrediť a nemyslieť na nič iné. Ľad je krásny, čistý, pevný materiál a v človeku vyvoláva jeden úžasný pocit - neľpieť na veciach. Všetky sú pominuteľné. Ľadová socha sa roztopí, niekedy o pár týždňov, inokedy o pár dní. Ale zmizne určite. A predsa je úžasné, keď stojíte pred ňou a zdá sa vám, že je diamantová.

Za tú vašu ste získali strieborné ocenenie. Podľa čoho sa ľadové výtvory hodnotia?

Porota posudzuje technickú a umeleckú časť, myšlienku aj celkovú kompozíciu. O tieto sochy tam majú ľudia obrovský záujem. Ja som však naozaj nestaval preto, aby som niečo vyhral.

A prečo teda?

Chcel som vidieť svoj gotický bombardér vo veľkom. Rád by som ho totiž postavil v tejto veľkosti ešte pre mesto Prahu v spoločnom projekte s islamským lietadlom.

To bol váš hlavný zámer?

Okrem toho som chcel urobiť z ľadu niečo tvarovo úplne čisté. Oproti pôvodnej verzii som teda bombardér zjednodušil. Pritom som musel dbať na to, aby v ňom ostala aj gotika, aj lietadlo. Komplikovanosť totiž ľadu neprospieva, detaily sa v ňom strácajú a lom svetla ľadový povrch trocha mení.

Prečo ste sa vo svojich sochách upriamili na lietajúce stroje?

Zaujímajú ma premeny strojov a ich vzťah k človeku. Dokonca pracujem na projekte, vďaka ktorému o pár rokov tieto dve sochy v titanovej alebo hliníkovej verzii poletia do kozmu. Podarilo sa mi zoznámiť sa s významným českým vedcom, ktorý robí rôzne experimenty a pracuje na letoch na Mars. Chcem sa s ním dať dokopy a cez kozmickú agentúru uskutočniť svoj projekt. Bolo by fajn, keby som mohol patriť medzi prvých kozmických sochárov.

Nebojíte sa takýchto megalomanských úletov?

Možno som trochu neistý, ale mám jednoducho v sebe myšlienku, že celý svet speje ku kozmu a najväčší rozmach a rozkvet krajiny sa dokazuje práve vzťahom k nemu. Nedávno som čítal článok, že v roku 2008 bude stáť kozmický let asi 4,5 milióna korún a že už teraz je 29 000 záujemcov. Takže to zďaleka nie je také nereálne, ako sa zdá.

Kde na to zoberiete peniaze?

Túto otázku si nekladiem. Peniaze vždy prichádzajú spolu s tým, ako veci realizujem. Ak by som sa nimi začal zaoberať skôr, neurobil by som ani jednu sochu.

Jednu školu ste už vyštudovali - v Bratislave, na druhej ste teraz v Prahe, nedávno ste sa vrátili zo študijného pobytu v Sankt Peterburgu. Prečo toľko štúdia?

Rád spoznávam nové miesta. Spočiatku som vôbec nevedel, prečo mám nutkanie ísť do Ruska. Navyše bolo dosť náročné vybaviť si cestu, neboli granty, kontakty a sochárov v Rusku nepotrebovali. Ale skúšal som, až kým sa to nepodarilo a napokon som strávil tri mesiace na Inštitúte Repina v Sankt Peterburgu. Je to tretia najstaršia škola na svete a stále si udržuje veľmi vysokú úroveň.

Do týchto končín dnes študenti veľmi nechodia. Prečo?

Neviem, prečo sa s Ruskom u nás tak seklo. Ja som vedel, že je tam veľmi dobrá a kvalitná škola, kde sa učí sochárstvo a kresba na klasický spôsob. To ma lákalo. Čo som videl, bolo úžasné a očarujúce. V Peterburgu som sa cítil ako doma. Keď som sa pozeral na sochy, hovoril som si, to snáď ani nie je možné. Neviem vysvetliť, čím ma tak ohurujú, no našiel som v nich presne to, čo som chcel.

Ako sa študuje v Rusku výtvarníctvo?

Na rozdiel od nás tam študenti trávia v škole oveľa viac času. Nemajú nič, žiadne vybavenie, žiadne istoty, podlaha v škole je z udupanej hliny, ale všetci sú tam od rána do večera, robia, tvoria. A odráža sa to aj na ich výtvoroch. Stačí sa postaviť pred kresbu, urobenú iba ceruzkou na papieri. Perfektne urobená. Ocitnete sa vo fascinujúcej holografickej dimenzii.

Myslíte si, že by ste tam vydržali aj dlhšie?

Keby sa dalo, ostal by som aj tri roky. Je tam čo vidieť, aj sa čo učiť. Stretol som sa tam s ľuďmi, ktorí ma prekvapili veľkou otvorenosťou. Dali by vám aj to posledné, čo majú. Lásku v sebe neukrývajú, ukazujú ju navonok a majú jej strašne veľa. Ten pobyt mi pomohol zbaviť sa blokov, ktoré som voči tomuto prostrediu mal. Bolo to krásne a veľmi rád na to spomínam. Vlastne nespomínam, žijem z toho. Cesta do Ruska mi pomohla dotknúť sa dna. A ja sa ho chcem stále dotýkať.

FOTO - ARCHÍV STANA JENČA