e a pracovne nevyužiteľných, lebo bojovní komunistickí ideológovia vyhlásili sociológiu (svojho času aj kybernetiku!) za buržoáznu pavedu, čo malo za následok, že Hirner sa musel preorientovať na osvetu.
Mimoriadne rozhľadený vedec však na túto zvrátenú dobu doplatil aj stratou osobnej slobody, keď ho roku 1958 spolu s ďalšími spolupracovníkmi zatkli a odsúdili na 13 rokov väzenia. Rozsudok bol roku 1969 vyhlásený od začiatku za neplatný, proces za vykonštruovaný a obvinených súd plne rehabilitoval.
Hirner bol v centre týchto udalostí, lebo po tom, čo v rokoch 1941 - 1953 pracoval ako tajomník vedeckých odborov Matice slovenskej, bol šéfredaktorom vydavateľstva Osveta, kde sa plánovalo a už aj konkrétne naštartovalo vydanie Malej encyklopédie Slovenska, ktorá sa stala casus belli celého prípadu.
V edícii Denníky sociológov vyšiel nedávno denník Alexandra Hirnera 1953 - 1955 (Sociologický ústav SAV, Bratislava 2004), ktorý v jeho pozostalosti objavil Ľudovít Turčan a napísal k nemu rozsiahly úvod. Je to nielen akt úcty voči tomuto statočnému a priekopnícky mysliacemu vedcovi, ale aj prepotrebné svedectvo o veľmi dramatickom úseku našich novodobých dejín, keď sa - podľa Hirnerových slov - "špina a farizejstvo hlbšie zažrali do ľudí, ako by si človek myslel".
Hirner si začal písať denník v čase horúčkovitých rokovaní medzi Maticou a vtedajšími povereníctvami a ďalšími vysokými inštitúciami. Šlo od odčlenenie jednotlivých vedeckých odborov Matice a ich zaradení do novovznikajúcich ústavov Slovenskej akadémie vied; na týchto rokovaniach sa čiastočne zúčastnil sám Hirner, inak kádrovo nie dosť "čistý", čo mu okato dávali najavo niektorí matičiarski kolegovia. Hirner si popri rodinných a osobných zážitkoch zaznamenáva s dôkladnosťou sebe vlastnou aj tieto škriepky vrátane konkrétnych mien ich podnecovateľov.
Jeho komentáre k týmto aj existenčne dôležitým udalostiam, ktoré napriek poznámkovému aparátu budú po tých rokoch nezasvätenému čitateľovi hovoriť dosť málo, ukazujú jeho vnútornú integritu a nezávislosť myslenia, ba priam vznešenosť ducha.
Nikde nehromží, hoci v denníku si to mohol dovoliť, naopak, je schopný povzniesť sa nad špinavú každodennosť, prípadne ironicky si z nej utiahnuť: "Nejedlého kabinet prehovoril a dejiny mu podľahli." Inde akoby sa od nej celkom odtrhol a zapíše si obdivuhodnú víziu: "Orientovať sa na osudy Európy a celého ľudstva a z tohto hľadiska utvárať tzv. kreačné stredisko slovenské. Ak sa budeme zaujímať iba o to, aby sme mali od susedov pokoj, nevymaníme sa z politického pasivizmu. Ale nevymaníme sa ani z postavenia, v ktorom sme teraz a v ktorom nás všetky európske centrá nevyhnutne pokladajú za záležitosť periférnu." A to napísal v roku 1953!
Hirnerove denníky sa končia na prahu obdobia, ktoré bude pre neho znamenať mnohoročné utrpenie. Iste netušil, že tá spomínaná tuposť vyvrcholí na jeho encyklopedickom prípade. On sa k nemu neskôr už nevracal, zato napríklad Juraj Marušiak v knihe Slovenská literatúra a moc v druhej polovici päťdesiatych rokov (2001) mu venoval obšírnu kapitolu.