Zima 1986/1987 bola ešte tuhšia a zasneženejšia než táto. V martinskom divadle som vtedy skúšal Hajtmana z Köpenicku a všetok voľný čas som trávil spolu s hercami z Martina a Trnavy na divadelnej chate. Jedného dňa tam Ďuro Nvota priniesol mnohostranový list, v ktorom náš priateľ scénograf Aleš Votava líčil divadelné dojmy z Paríža, kde bol čosi vyše pol roka na študijnom pobyte.

V tom liste opísal niekoľko trápnych parížskych predstavení tak farbisto, až sme od smiechu plakali. Spomínam si najmä na detailný opis akejsi avantgardnej inscenácie Rómea a Júlie - vrcholom tragédie bol pád Júlie aj s balkónom. Aleš si nesadol na zadok pred francúzskym divadlom, mal dostatočný vkus, vzdelanie, noblesu a cit, aby ocenil veľkoleposť a sarkasticky demaskoval prázdny exhibicionizmus.

V tom čase však Aleš nepísal z Paríža iba priateľom divadelníkom, ale aj rodičom a bratovi. Čo som netušil až do chvíle, kým sa mi v rukách neocitla útla knižka Synovy zvěsti. Alešova matka, krehká maliarka Blanka Votavová, vydala pol roka po synovej nečakanej a krutej smrti korešpondenciu bez akýchkoľvek opráv a úprav, aby Aleša uchovala pre seba aj pre nás v pamäti „jako živého, sugestivního, slunného člověka, velkorysého i citlivého, jehož postřehy jsem měla tolik ráda“.

Aleš mal v čase parížskeho študijného pobytu 24 rokov. Jeho listy - v češtine rodičom a v slovenčine bratovi - sú svedectvom o tom kurióznom období, keď sa študent z komunistického skanzenu ocitol v slobodnom svete a netušil, čo sú kreditné a telefónne karty, zdolával nerovné súboje s neznámymi splachovacími systémami v hygienických zariadeniach, žasol nad politickými slobodami francúzskych študentov, nad kompaktnými diskami, telefónmi bez šnúr a magnetickými kartičkami v metre, zato však mal európsky rozhľad v hudbe, vo výtvarnom umení, v divadle. A prirodzený odpor k akémukoľvek nevkusu a gýču, nech už išlo hoci aj o takú „kultúrnu udalosť“, akou bolo udeľovanie filmových Caesarov.

Alešove listy sú plné priateľskej lásky k rodičom; nie disciplinovaného povinného rešpektu, ale partnerskej úcty, prirodzenej nehy a citlivého humoru. Tak vníma aj svojho francúzskeho školiteľa, profesora a scénografa: „Monsieur Batafulier je velice příjemný pán, vypadá jak z Trnkových ilustrací - má bradu, je nižší a chybí mu jen čepice a je si ho možno postavit do zahrádky.“ A ako nemilosrdne objektívne, ale zároveň nežne líči tanec odkvitajúceho Ňurejeva v Stravinského balete Apollon na scéne parížskej Opery: „Pán Ňurejev je (byl) asi nejlepší tanečník, jakého jsem viděl. Teď však nám už trochu zestárnul, narostlo mu břicho a už se víceméně jenom procházel po scéně, obklopován krásnými tanečnicemi, které se snažily zakrýt jeho slabiny. Ale i tak bylo vidět, že tyto trosky zůstaly po dokonalém tanečníkovi. Zážitek podobný jako z antického divadla v Arlés - trosky, ovšem z divadla, které muselo být ve své době neuvěřitelně dokonalé a krásné.“

Aleš bol skrátka noblesný, vzdelaný a vtipný umelec. Vieme to všetci, kto sme ho poznali.

„Tedy, mějte se krásně - Váš Aleš“. Tak sa končí jeden z jeho listov. Na ďalšom sa podpísal ako „zbloudilý syn“. A prvý parížsky list má finále celkom typické: „Takže adieu! Vlastně `a tout `a l‘heure! (Do brzkého shledání) - Váš pořád moudřejší hloupý Honza (který už svoje buchty snědl).“

A tout `a l‘heure, Aleš! Už sa teším, ako sa zasa stretneme.

Autor: MARTIN PORUBJAK(Autor je dramaturg SND a režisér)