Juraj sa narodil ako posledné zo štyroch detí. V siedmich mesiacoch mu lekári potvrdili diagnózu detská mozgová obrna, ochrnutie ľavej strany, zhoršený zrak. „Nebolo to jednoduché. Ale povedali sme si - nejako to zvládneme,“ spomínajú dnes rodičia Silášovci.

Začali s Jurajom cvičiť denne aj šesť hodín. „Keď to suseda videla, zhrozila sa. Preboha, veď vy ho trýznite. Keď ho neskôr videla chodiť, nechcela veriť vlastným očiam,“ vraví Jurajova matka. Začal chodiť ako trojročný, problémy s rečou má doteraz. Ako malé dieťa bol stále doma, odborníci ho uznali ako nevzdelávateľného, dodnes nevie čítať ani písať. „Možno by sa to aj naučil, ale my sme ho ľutovali. Teraz radíme všetkým rodičom, aby boli tak trochu aj tvrdí, z každého sa dá niečo dostať,“ hovorí zo svojej skúsenosti pán Siláš.

Ťažko postihnutý Juraj sa dnes ako 22-ročný učí postieľať, ukladať si vlastné veci. „Snažíme sa o to, aby bol čo najsamostatnejší. Najdôležitejšie je vytrvať a úspechy sa dostavia. Hygienu už zvládol, vie, čo, kedy a ako, to sú pre nás obrovské pokroky.“

Juraj však v poslednom čase dokázal ešte oveľa viac, rozhodol sa vyjsť von zo seba, medzi ľudí.

„Poznali sme sa už niekoľko rokov, Juraj sa nám javil veľmi uzavretý. Prijímal svoj svet taký, aký je a že taký má byť,“ hovorí Soňa Holúbková z nadácie Krajina harmónie.

„ Časom sa začal viac kontaktovať s ľuďmi z nadácie, začínal si uvedomovať, že sám môže svoj život ovplyvniť. Našiel v sebe silu, ako to dať najavo, vložil do toho veľa energie. Svojím spôsobom dokáže vnímať rozdiely a chápe, čo to je rešpektovať postihnutého človeka,“ dodáva.

S nadšením chodí na pravidelné pondelkové stretnutia Krajiny harmónie, zúčastňuje sa každý rok na festivale Jašidielňa. „Pre rodičov to nemusí byť vždy pohodlné, lebo keď sa človek s postihnutím začne rozvíjať, potrebuje viac podpory od svojich blízkych,“ pokračuje Holúbková.

Už viac ako dvanásť rokov sa ľudia z nadácie usilujú o integráciu postihnutých do sveta zdravých, ale aj naopak, pomáhajú zdravým ľuďom prekonávať psychické bariéry pri kontakte s postihnutými. „Chceli sme dať ostatným najavo, že aj ľudia s postihnutím niečo v živote dokážu, ak na to majú vytvorené podmienky. A tak sme v 1995 začali s udeľovaním cien Forresta Gumpa pre toho, kto v tom roku dokázal spraviť významný krok v integrácii oboch svetov,“ hovorí Soňa Holúbková. Symbolizujúcu postavu bežca zvolili ako vzor neodradenosti a sily prekonávať nástrahy života.

Forresta Gumpa si tentoraz odniesol Juraj Siláš.