Hrdinovia Slnečného štátu sú štyria - Tomáš, Milan, Karel a Vinco. Kamaráti a čerstvo nezamestnaní robotníci z Ostravy. Tomáš je spomedzi nich najemotívnejší, má najkomplikovanejšiu povahu. Keď sa čo najdôslednejšie snaží držať svojich princípov, vtedy sa mu svet najviac rúca.

Túto postavu zveril režisér Martin Šulík IVANOVI MARTINKOVI, mladému slovenskému hercovi a bábkohercovi. Čo mu bolo na nej blízke, a čo menej, spomína v rozhovore pre SME.

Ako ste prežívali čas od záveru nakrúcania po definitívne dokončenie filmu?

S napätím, a som rád, že to trvalo tak krátko, lebo tá neistota sa znáša ťažko. Jedna vec je, aký máte pocit na pľaci, druhá, čo z toho vyjde v strižni. Tam sa dá všeličo opraviť, ale aj pokaziť. A tak som dúfal, že sa vystrihnú všetky moje chyby, za ktoré som sa na seba hneval.

Zdalo sa vám na postave Tomáša niečo zradné?

Jej nevýhodou bolo, že v nej od prvého momentu narastá napätie ba až depresia, až sa ventil odtrhne. Bál som sa, aby nevyznievala popri ostatných postavách fádne, ako taká sivá šmuha cez celý film. Stále som hľadal spôsob a správnu chvíľu, ako z nej niekam vybočiť, byť trochu iný.

Čo v nej bolo iné, ako ste poznali z vlastných skúseností?

Nie som ženatý, nemám deti, to mi však na nej cudzie nebolo. Ale scénu, kde čosi ješitne a zúrivo vyčítam svojej žene, som nahý a zrazu na chvíľu prejdeme do milovania, som si musel nechať vysvetliť stokrát. Riešiť konflikt spôsobom, v ktorom je náznak erotiky, mi totiž vôbec nie je vlastné.

Vyjednávali ste s režisérom, aby ste nemuseli byť nahý?

Na začiatku som sa o to možno pokúšal, ale všetko treba brať profesionálne. Výhodou bolo, že som robil s Martinom Šulíkom. Je veľmi citlivý. Keď sa niekto pri ňom cíti trápne, aj on sa tak cíti. Akosi som vedel, že odo mňa nebude chcieť niečo, o čom by nebol presvedčený, že to tak má byť.

Skúšali ste vstupovať do jeho rozhodnutí, ktoré scény treba zopakovať?

Raz mi v slabej chvíľke po nakrúcaní povedal: Ivan, keby som mal viac takých hercov, ako si ty, asi si hodím mašľu! Nestáva sa mi často, že by som chcel zábery opakovať, ale možno práve preto, že Martin je taký dobrý človek, nechcel som pokaziť jeho predstavy. Otravoval som ho, lebo som nemal pocit, že je to ono. Robili sme s malým rozpočtom, nie vždy mi dovolil opakovať. Niekedy urobil drobnú pauzu, kým povedal - dobrá. Vtedy som vedel, že to nie je najlepšie, ale možno prijateľné.

Vo filme vynikáte svojou spisovnou slovenčinou. Inak by vás hovoriť nedonútili?

V tomto som neoblomný, aj v osobnom živote rozprávam spisovne. Ale je pravda, že vo výsledku to trochu vyskočilo. Vravel som si, že som mohol tú slovenčinu na niektorých miestach trochu zašpiniť. Robotník nemusí rozprávať tak čisto, najmä ak žije roky v Ostrave.

Vaša monodráma Šalom Alejchem - mier s vami býva často vypredaná. Ako dlho ste ju chystali?

Šesť rokov. Pustiť sa do príbehu svetoznámeho mliekara Tojvieho a adaptovať ho ako divadlo jedného herca s bábkami, mi striedavo pripadalo ako výborný nápad a ako šialenstvo. Otázkami o zmysle života som sa bytostne zaoberal, ale istý čas som váhal, potreboval som aj ľudsky dozrieť. Chvíľu trvalo aj to, kým som spravil scénu, všetko som si totiž robil sám. Nie preto, že by mi žiadny výtvarník nebol dobrý, ale preto, aby sa zbierala energia a všetky veci niesli ten istý odtlačok. Ide predsa o rozprávanie jedného človeka, všetko je v ňom podané jeho očami.

Aj bábky, s ktorými ste prišli na talentové skúšky na VŠMU, ste si robili sám?

Áno. Nikdy predtým som nechodil do žiadneho dramatického krúžku, ale bábkam som sa venoval od malička. Na talentové skúšky som sa poctivo chystal, dva mesiace som vymýšľal etudy. Jedna bábka bola na začiatku novorodeniatkom, postupne starla a starla, až sa premenila na dušu. Druhá bola čiernodivadelná - telefón, ktorý rozpráva a žmurká okom. Myslím si, že ma tam považovali za totálneho exota. Všetci mali tričká a tepláky, ja som prišiel v obleku s motýlikom. Každý sa do mňa zapichol očami, a pomaly som sa začal cítiť trápne.

Čo dnes s tými bábkami je?

Budú niekde v skrini. Snáď. Ako študent som mal raz obdobie, že sa mi bábky, ktoré som vyrobil v detstve, znepáčili. Bol som pobúrený, ako som mohol také ,hrozné' bábky urobiť - a tak som ich rozobral. To sa v podstate rovná smrti. Ospravedlnil som sa im však, nejako som sa s nimi rozlúčil. Boli veľmi veľké, nebolo ich kam dávať.