B-skupine.

Ako ste to prežívali?

Sledovali sme to s manželkou Darinou v televízii v bratislavskom byte. Zvýskli sme si od radosti. Som pyšný otec, Jankovi sa darilo aj v prípravných zápasoch. Gól v oslabení sa cení osobitne.

Čo vám prvé povedal?

Na moju otázku, či si všimol, že už na modrej čiare sa brankár chystal vypichnúť mu puk, reagoval: Videl som. Smiešne to vyznie, až keby ste počuli to jeho tvrdé d v slove videl. So slovenčinou stráca prax.

Pripomenul vám synov blafák do forhendovej strany niektorý z vašich významných gólov?

Presne tak isto sa mi podarilo prekonať brankára Hartfordu Mikeho Luita. Na dlhý forhend. Pamätám si, že ten gól znamenal postup nášho Quebecu v play off 4:2 na zápasy. Bol to úspech, vtedy bol Hartford víťazom našej divízie.

Váš syn sa do amerického výberu dostal najmä zásluhou vysokej produktívnosti v nemeckom Norimbergu v poslednej sezóne. Ostane tam aj v budúcej?

Určite nie. Vráti sa do Ameriky do Providence Bruins, ktorý je farmou Bostonu. Túži po NHL, chce sa pobiť o šancu.

Vy ste vo Viedni v roku 1977 získali svoj druhý titul majstra sveta. Spolu s bratom Mariánom a Košičanom Vincentom Lukáčom i trénerom Jánom Starším. Ožívajú spomienky?

Pri raňajkách som sa zahľadel na bratov Tomáša a Františka Kaberleovcov sediacich pri stole českého tímu. Akoby vypadli z oka otcovi Františkovi. Rovnaká mimika, podobne vyzerajú aj na ľade. Ich otec bol s nami vo víťaznom tíme Československa.

Počas posledného dňa šampionátu 1977 ste prežili dva šoky. Najprv drvivú prehru s Kanadou 2:8 a potom radosť z titulu, ktorý pre nás vychytal brankár Hogosta. Švédi vyhrali nad Rusmi 3:1 a boli sme majstri.

Prehra s Kanadou bola naozaj hanebne vysoká. Išlo nám o všetko a Kanaďania nás rozniesli. Prvýkrát v histórii prišli do Európy na majstrovstvá sveta s profíkmi. Kapitánom bol Phil Esposito, hviezdou Wilf Paiment, obaja hrali na predchádzajúcom Kanadskom pohári 1976. Pred posledným zápasom Švédsko - Rusko nik z nás neveril na zázrak, no keď sa približoval, všetci sme stáli tesne pri mantineli za bránkou a držali palce Hogostovi. Dokonale si postavil proti Rusom hlavu.

Stadthalle sa odvtedy veľmi nezmenila?

To je naozaj rarita v histórii svetových šampionátov. Žasnem nad nezmenenou atmosférou. Podobne som sa vlani cítil, keď som chodil po chodbách starej Športovej haly v Prahe, kde mal slovenský tím tréning, keď bola vyťažená moderná Sazka aréna. Status quo vo viedenskej hale je však skôr na škodu. Zastaraná technológia jednoducho nestačí udržať kvalitu ľadu.

Počas viedenského šampionátu (13. mája) kandiduje Slovensko na usporiadanie MS v roku 2010. Ako vidíte naše šance?

Verím, že zvíťazí nielen vôľa, ale aj zdravá športová logika a isté morálne právo. Dobre, že sa o to pokúšame, kým ešte nevstúpili do konkurenčného boja Američania, ktorí to v budúcnosti určite urobia. Nabáda ich na to príklad kanadského Halifaxu, kde bude šampionát v roku 2008.

Ako vnímate frekventované slovné spojenie, že Slovensko má vo Viedni tím snov?

Naozaj mužstvo má všetky komponenty na takéto pomenovanie. Sila mužstva bude rásť s ďalším zohrávaním a oživovaním starších väzieb. Tri útoky si dokážu pravidelne vytvárať šance. Aj v minulosti sme mali v útoku silné mená, no nie vždy sa našla správna chémia. Teraz sa mi chlapci zdajú vitálnejší, hladnejší po úspechu ako na Svetovom pohári, kde to bolo trošku komplikovanejšie. Poučenia by sme mali zúročiť. Každá formácia je vyvážená strelcami, mysliacimi typmi, zakončovateľmi i korčuliarmi. Ak budeme jednoducho a bez chýb pracovať v obrannej fáze, teším sa na výsledky.

Autor: VOJTECH JURKOVIČ, Viedeň