Stoštyridsaťminútový Traffic Stevena Soderbergha nasadili v týchto dňoch do niekoľkých bratislavských kín naraz ako masívnu protidrogovú terapiu. Traffic je veľkým filmom o kolobehu drog a o vojne Američanov proti drogám, ktorá je v skutočnosti tiež súčasťou systému, tvoreného drogami. Steven Soderbergh zaňho minulý rok dostal niekoľko Oscarov. Toho hlavného Oscara – za najlepší film roka nie, toho dostal Gladiátor, o statočnom Rimanovi, ktorý bojoval s intrigami prehnitej ríše. Pochopiteľne, aj Gladiátor mal byť tak trošku o Amerike, lenže tu boli Dobro a Zlo prinajmenšom ostro ohraničené, a Dobro zostáva neporušené, aj keď Gladiátor hrdinsky umrie.

V Trafficu nie je žiadny veľký hrdina, ani nijaký výrazný zloduch. Film je stavbou z niekoľkých príbehov, ktoré sa až časom stretávajú a ukazujú stav Spojených štátov na protidrogovom fronte. Záver je bezútešný: nič nie je v poriadku. Štyrmi Oscarmi za Traffic Americká filmová akadémia preukázala istú odvahu.

Zlato-žltá a oceľovomodrá

Prvá z línií Trafficu sa začína v jedovato žltom tóne v Mexiku, odkiaľ v očiach vlády a vlastne aj v očiach USA všetko to zlo prichádza. Hnusné drogy nosia so sebou ilegálni migranti: predstava zrodená z čírej bezradnosti. Vyšetrovateľ miestnej polície (Benicio Del Toro) s výraznými zúfalými očami má za sebou svoje malé víťazstvo: na zaprášenej hradskej zhabe dílerovi jeho omamný náklad. Lenže radosť netrvá dlho – za výnosným obchodom si oblizujú prsty aj mexickí vojaci. Zhabaný náklad potrebujú, aby mohli vyhrať vojnu s drogovým kartelom a sami kontrolovať biznis.

Strih. Washington, veľké studené interiéry, v ktorých sa robí kariéra: moc sídli v oceľovomodrom. Unavený Michael Douglas nastupuje ako nový šéf úradu pre boj s drogami. On je tým, kto má zastaviť jed, čo putuje po špinavých chodníčkoch z Mexika. Nie najpríjemnejšia práca, ale sľubný stupienok smerom nahor. Len ešte nevie, že problém, s ktorým sa má potýkať, nie je v tých špinavých chudákoch v Južnej Amerike, ale sedí už hlboko uprostred najfajnovejšej Ameriky. Jeho všetkým presýtená inteligentná dcéra sa už dávno dala zlákať drogami a kým otec cestuje riešiť problém do Mexika, predáva sa, aby mala na svoju dávku.

Sfetovaná dcéra nie je klasická hollywoodska troska závislej tínedžerky. Steven Soderbergh radšej necháva divákov vidieť jej blažený pohľad, jej zmámený pobyt v neexistujúcom svete. Hollywood mal svoju easy-riderovskú líniu, opojenú opojením. A líniu, v ktorej je droga len hnus, na ktorom zarábajú vyvrheli, najlepšie cudzí – napríklad rasisti z Juhoafrickej republiky (Smrtonosná zbraň) alebo s nemeckým prízvukom (Smrtonosná pasca). Traffic nepatrí do žiadnej z nich. Má v sebe čosi z dvojznačnosti sladkého jedu, ktorého je Amerika plná. A ten, ako napísali New York Times, „je ohrozením krajiny, ktorá hľadá slobodu“.

Boxer, ktorý nepustí

Politik Michael Douglas nakoniec z funkcie rezignuje a chce sa venovať rodine. Ale na jeho post môže nastúpiť len ďalší kariérista. Dcéru strčí do klasickej terapeutickej skupiny, ktorá ju síce dovedie k bolestivej katarzii, ale príčinou sa nezaoberá, končí pri príznakoch.

V inej dejovej vetve vidíme Catherine Zeta-Jonesovú ako dobre situovanú matku dvoch detí, nič netušiacu manželku drogového bossa, ktorá si myslí, že jej manžel je úspešný statočný podnikateľ. Manžela zatkne kalifornský vyšetrovateľ, americká obdoba mexického zúfalca, a Catherine Zeta-Jonesová napokon tvrdou rukou prevezme manželov biznis – čo iné jej zostáva?

V záverečnej scéne už ako gangsterka z rozumu debatuje na luxusnej párty so svojimi obchodnými partnermi. Ich pohodu kazí vyšetrovateľ, bezmocný, ale zúrivý. Nemá veľa možností, ale aspoň dáva najavo, že bude ako boxer, ktorý nepustí.

Tento bezmocný detektív a mexický policajt sú jediné postavy, ktoré si ako-tak zaslúžia čisté sympatie: utrápení, tvrdohlaví frontoví vojaci vojny, čo nikam nevedie, len odvádza pozornosť od všadeprítomných metastáz drog a drogového biznisu naprieč celým profilom americkej spoločnosti. „George W. Bush by urobil úžasnú vec, keby priznal, že bol v sedemdesiatych rokoch na kokaíne,“ povedal Soderbergh. „Množstvu ľudí by tým veľmi pomohol.“

Traffic na viacerých miestach vyzerá nepríjemne dokumentaristicky. V dlhých pasážach berie Steven Soderbergh sám do ruky ručnú kameru, ukazuje moc, aj úbožiakov, nikoho neobžalúva a snaží sa s nikým necítiť. Smeruje len k obrazu sveta, ktorý klame sám seba. S bojom proti drogám to v USA vyzerá dosť zle. S Hollywoodom, v ktorom je Soderbergh novou hviezdou, trochu lepšie. ANDREA PUKOVÁ