Stanislav Janeček si výhody z rozšírenia Európskej únie predstavoval inak. Politici pred rokom sľubovali neobmedzené možnosti. Jemu však rok v únii priniesol kopu problémov. Za štúdium na Ekonomickej univerzite vo Viedni už musí platiť, ale zohnať si tam prácu je neskutočne ťažké.
"Myslel som si, že po vstupe to bude jednoduchšie," hovorí Stano. V Rakúsku študuje štyri roky, ale teraz musel štúdium prerušiť. "Musím si na to najprv zarobiť, aby ma neživili rodičia." Pred vstupom do únie ho semester v Rakúsku vyšiel na 5- až 6-tisíc korún. Teraz potrebuje 15-tisíc plus peniaze na stravu a ubytovanie. Dochádzať každý deň z Nitry sa nedá.
Podobný problém muselo riešiť takmer 1800 slovenských študentov, ktorí začali v Rakúsku študovať ešte pred vstupom do únie. Ako študenti z nečlenskej krajiny mohli študovať zadarmo, po vstupe majú rovnaké práva a povinnosti ako všetci z krajín únie. Za vysokoškolské štúdium musia platiť.
Bratislavčania môžu ušetriť na ubytovaní, ale ani doprava nie je lacná. Vlaky z Bratislavy do Viedne sú plné študentov, ktorí denne dochádzajú. Jedna cesta ich vyjde na 300 korún. Mnohí to riešia tak, že sa poskladajú na benzín a štyria sa odvezú jedným autom. Kto nebýva v Bratislave, má vážny problém.
Zarobiť na štúdium si nevedia. "Pre rakúskych zamestnávateľov nie sme zaujímaví. Musia nám vybaviť pracovné povolenie, to znamená vybavovačky a poplatky. Vyšli by sme ich nakoniec drahšie ako rakúski študenti," vysvetľuje Stano. Rakúsko si od Bruselu vymohlo prechodné obdobie, ktoré zakazuje zamestnancom z nových členských krajín pracovať bez pracovného povolenia.
On mal šťastie. Jeho firma pracuje na mýtnom systéme a komunikuje s niekoľkými európskymi krajinami, hľadala preto do svojho call centra ľudí, ktorí ovládajú jazyky. Stano hovorí troma, a preto ho vzali. Po roku mu povedali, že má voľný prístup na pracovný trh. Budúci rok sa môže do školy vrátiť.
Prechodné obdobie by malo trvať najviac sedem rokov, preverovať sa bude po dvoch. "Je to zbytočná prekážka. Slováci, ktorí tu chceli robiť, sú tu už dávno," myslí si Ingrid Konrad, ktorá v Rakúsku žije od roku 1986. Žiadneho masového prílivu sa podľa nej Rakúšania obávať nemusia.
Za pravdu jej dávajú aj prvé štatistiky. Rok po vstupe pracuje v Rakúsku 13-tisíc Slovákov a Čechov, ale trikrát toľko Nemcov. Sú to najmä východní Nemci, ktorí nemajú vysoké nároky na plat, a sú tak pre rakúskych zamestnancov rovnakou nočnou morou ako my.
Pani Ingrid problémy s prácou nemá.
V Rakúsku už žije roky a dostala aj občianstvo. Pracuje ako architektka vo vlastnej firme. Na vstupe Slovenska do únie získala.
Ako šéfka Rakúsko-slovenského kultúrneho spolku má podstatne menej starostí. "Keď sme pred vstupom pozvali do Viedne slovenskú kapelu, musela byť zaregistrovaná každá gitara, aby ju v zahraničí nepredali. Pri výstavách sme zase platili vysoké poplatky za prevoz umeleckých diel," hovorí. Najväčšiu radosť má však pani Ingrid z uznania, aké konečne Rakúšania Slovákom preukazujú. "Rakúske médiá nás tak objavili až v máji 2004, hoci sme oficiálne uznanou národnostnou menšinou už od roku 1993."
Zmenu vo vzťahoch si všimol aj Stano. "Berú nás teraz vážnejšie a stali sme sa zaujímavou krajinou aj pre rakúske firmy, ktoré doteraz v zahraničí nepôsobili. Už nás nehádžu do jedného vreca s Juhoslovanmi alebo Turkami."
Ďalej od Viedne už však nie je rozšírená únia takou automatickou záležitosťou. Tvrdí to aj Lucia Faltinová, ktorá vo Veľkej Británii žije od roku 1999 a má tam aj trvalý pobyt. "Na letiskách v rakúskom Grazi sa stále márne snažím vysvetliť, že Slovensko je v únii. Pri príletoch do Londýna sa mi zase stáva, že mi imigrační úradníci kladú rovnaké otázky ako pred 1. májom 2004, hoci Slováci už víza nepotrebujú."
Na rozdiel od zvyšku únie sa Veľká Británia a Írsko nezľakli a otvorili svoj pracovný trh ľuďom z nových členských krajín. Jedinou podmienkou je, že sa musia zaregistrovať na britskom ministerstve vnútra. Od mája do konca minulého roka dostalo 133-tisíc registrácií, asi desatinu z nich od Slovákov. Podľa štatistík pracujú najviac v službách a pohostinstvách, ale aj v administratíve či v poľnohospodárstve. Aj slovenských lekárov je už v týchto končinách veľa. Pred vstupom ich bolo asi 900, odvtedy sa ich počet zvýšil. Na Slovensku už mesiace pôsobí agentúra, ktorá vyhľadáva slovenských špecialistov.
Lucia Faltinová je riaditeľkou medzinárodných programov v Centre pre štúdium židovsko-kresťanských vzťahov v Cambridge, ale aj tak pociťuje niektoré nevýhody. "Najmä problém so zdravotným poistením. K lekárom chodím radšej na Slovensku ako v Británii. Británia totiž, na rozdiel od Rakúska, neuznáva poistenie na Slovensku na normálnu lekársku starostlivosť, a Slovensko zase neumožňuje platiť si poistenie aj v Británii, aj doma."
Autor: MIRIAM ZSILLEOVÁ, Viedeň
