FOTO - ARCHÍV Z. K.
Bratislavčanka ZUZANA KEPPLOVÁ ( na snímke ) je švrtáčka na Vysokej škole múzických umení, odbor dramaturgia a scenáristika. V súčasnosti je na študijnom pobyte vo Fínsku. Okrem toho je aj čerstvou víťazkou súťaže Poviedka 2005, kde zaujala so svojím dielom Baladička o víkende.
Ako vznikla víťazná poviedka?
"Pred odchodom do fínskeho Oulu som rýchlo vytlačila prácu, ktorú som už dva roky sušila doma a poslala ju na Poviedku. Mala som pocit, že je to škoda mať ju iba v šuplíku. Predtým ju síce na hodine čítali moji spolužiaci a študent réžie ju dokonca zamietol ako potenciálny námet na film, ale stále som bola zvedavá, čo sa s tým dá robiť. Píšem totiž rada, keď nemusím. Zatiaľ som sa literárnej súťaže zúčastnila len raz. Ešte na základnej škole so slohom na tému Moja vlasť. Začínalo sa to tak, že Slovensko je malý fliačik na pomaranči, ktorý padol do farby a moja spolusediaca odpísala, že Slovensko je malý fliačik na farebnej lopte. Ona bola prvá a ja druhá. Potom sme spolu súťažili ešte raz a obe sme písali o mŕtvych starých otcoch. Ona bola zase prvá a ja opäť za ňou. Preto som tentokrát rada a ďakujem jej, že sa Poviedky 2005 nezúčastnila, venuje sa bulváru, a konečne ma nechala vyhrať."
V súčasnosti študujete v chladnom Fínsku? Prečo ste si vybrali práve túto, netradičnú možnosť?
"Tak ako väčšina mojich spolužiakov, aj som sa už od prvého ročníka snažila uniknúť zo školy. A Erasmus je najľahšia cesta. VŠMU ponúkala pre môj odbor len tri kontakty na partnerské školy. Fínsko znelo príjemne a tešila som sa, že konečne ponosím kožuch, ktorý mi mamina nanucuje vždy, keď v Bratislave klesne teplota pod nulu. Ale vo Fínsku sa z roka na rok otepľuje, vystačím si s vetrovkou a vonku je maximálne nudných mínus 25 stupňov. U nás prebehli aspoň jazykové testy na výber účastníkov. No na mieste som zistila, že v iných krajinách nie. Mnohí totiž prišli študovať do zahraničia a začínali tam len s úsmevom a pozdravom hello s ťažkým prízvukom. To je ale práve čaro Erasmu. Že to v skutočnosti ani nie je o štúdiu v zahraničí ako skôr o praktickej komunikácii. A o tom, že sa naučíte niečo uvariť, upratať si po sebe a bývať s inými ľuďmi, ktorí sa učia variť, upratovať a bývať s vami."
Vidíte nejaký rozdiel medzi štúdiom v Oule a v Bratislave?
"Očakávala som, že budem študovať niečo príbuzné svojmu domácemu odboru, ale od začiatku v tom bol trochu zmätok. Ocitla som sa na polytechnike na médiách a mala som si vybrať kurzy a dohodnúť sa s učiteľmi. Výber sa však zrazu veľmi zúžil kvôli jazyku. Všetci sme začali chodiť na povinný Finnish Survival Course, na ktorom nám dobrotivá pani učiteľka rozdávala cukríky, ak sa nám podarilo s pomocou učebných materiálov predstaviť po fínsky. Fínčina je veľmi zábavná a šarmantne kostrbatá. Inak všetko záležalo od jednotlivých učiteľov. Niektorí boli veľmi ochotní a snažili sa nás aspoň zhruba informovať po anglicky, o čo ide. Iní odmietli zahraničných študentov na svojich kurzoch alebo ich na hodinách odignorovali. Celkovo je škola krásna, čistá a dobre varia,"
A čo Fíni? Majú v sebe naozaj čosi seversky chladné?
"Domáci začnú pri každej príležitosti rozprávať o tom, že Fíni sú síce chladní a plachí, ale zato keď ich spoznáte, majú horúce srdce. Zakaždým si to vypočujete niekde v klube. Dotyčný sa kolíše, zaostruje a na druhý deň vás ani nepozdraví pri chladnej ceste školským výťahom. Je veľmi zábavné, ako Fíni neustále rozoberajú vlastnú mentalitu."
