šiu zbierku Byť namiesto mať (Vydavateľstvo spolku slovenských spisovateľov, Bratislava 2004), ktorá už svojím názvom prezrádza, aké hodnoty autor preferuje.

Predovšetkým: v tejto poézii niet prebujnenej metaforiky, ide o prostú výpoveď prostých vecí, pocitov, predstáv, myšlienok. Kočík pritom túži "do obrazu dostať hlboký stav duše", čo inde označil za "listovanie v duši" alebo ešte na inom mieste za psychogram a darí sa mu to tak, že nemožno hovoriť o zjednodušovaní, skôr o kondenzácii zmyslu. V jeho poézii sú často frekventované motívy vzájomných mužsko-ženských vzťahov, kde sa popri až éterickej harmónii vyskytujú napätia a nezhody. Kočík však nepotrebuje veľa slov, aby tieto situácie pomenoval a aby upokojil krízový stav tichým porozumením toho druhého: "Mlčíš,/celé popoludnie mlčíš,/mlčaním sa mučíš,/jazyk sa mi zauzlil.//Mlčíš,/nežne mi odpovedáš/voňajúcim dychom/na mlčanlivé otázky.//Hrejú ma tvoje ruky,/keď mi z diaľky mávajú./ -----/Cítim, že cítiš."

V iných básňach sa Kočík zdanlivo vecným spôsobom vžíva do pozície outsidera, ktorý hľadá svoju identitu (časť Litánie outsidera), no nie je schopný vyznať sa v sebe, a tak iba opakuje alebo odmieňa tie isté otázky, ako napríklad v texte, nazvanom Básnik II.: "Som tým, kým som?/Som tým, kým nie som?/Tým, kým som,/som tým, kým som?/Tým, kým som,/som tým, kým nie som?/Som?/a či nie som?/Kým vlastne som/a kým nie som?" Na prvý pohľad čistý verbalizmus, iba hra so slovíčkami, ale ak tento básnik naozaj žije "s Alzheimerom", potom to už nie je hra, skôr diagnóza, či jeden zo symptómov choroby. Inak obdobné opakovanie, resp. variačné postupy uplatnil Kočík už vo svojich predošlých básňach.

Záverečný oddiel zbierky, ktorý tvorí jediná báseň Litánie anonymného rockera, má aj rozmer spoločensko-kritický, ba dokonca metafyzický. Divoké rockerské scény sú akousi tragikomickou bilanciou, akýmsi danse macabre, ktorý sa končí desivo-krutým obrazom: "Jedného dňa/ma život zavesí na klinec.//Otvoria sa/sivé dvierka krematória/zmiznem do ticha.//Do neba/si žiadny z orgánov/neodnesiem."

Všetky tri časti zbierky vytvárajú vlastne významový oblúk: dospievanie - mužnosť - smrť. Kočík jednotlivé fázy "tematizoval" nielen charakteristickými motívmi básní (napríklad spomienka na prvú báseň zamilovaného), ale usiloval sa ich odlíšiť aj básnickým jazykom, ktorý nie je v prvej časti taký drsný ako v záverečnej, kde chaotizáciu sveta vyjadruje oveľa expresívnejšie: "Tóny, čo mi nasýtili myšlienky/šíria sa ponad ľudí v útrobách obludnej strohej fabriky na umieranie." Kočík abdikoval na viazaný verš a tým aj na rytmickú osnovu básne a azda to je to, čo mu neumožňuje dať svojej poézii ešte inú kvalitu: totiž hudobnosť. No tento typ lyriky a tento typ lyrika si to asi nevyžaduje.