Dlhé roky bol Gross najpopulárnejším českým politikom a verejnosť i bulvárne médiá tohto prostého chlapca z ľudu s názormi a hodnotami blízkymi priemernému voličovi doslova "žrali".

Od začiatku mal síce dosť kritikov, ktorí poukazovali na to, že je nevzdelaný a že mu chýbajú skúsenosti z reálneho života. Že nemá politický program, žiadnu víziu spoločnosti a riešenia jej problémov. A že vlastne nemá názory, iba snahu dobre a bez starostí žiť a vytĺcť pre seba z politiky čo najviac.

Aj títo kritici ho však považovali za schopného mediálneho politika a technokrata moci. Majstra zákulisného vyjednávania, intríg, budovania pozícií, získavania prívržencov a kompromitujúcich materiálov na odporcov.

Dnes je Gross väčšine Čechov na smiech a zlosť. Je to voči nemu trošku nespravodlivé. Nijako výrazne sa totiž od čias, keď bol najpopulárnejším politikom, nezmenil. Stalo sa len to, že v pozícii premiéra a v žiare reflektorov negatívne Grossove vlastnosti vynikli. Taktiež vysvitlo, že jeho schopnosť "veci zariadiť" funguje iba na špecifickom straníckom ihrisku českej sociálnej demokracie, kde chýbajú osobnosti a idey a existujú iba vzájomne znepriatelené záujmové skupiny, medzi ktorými treba vedieť lavírovať. Mimo strany Grossove metódy výrazne stratili na účinnosti.

Výsledok Grossovho pôsobenia v politike je jednoznačne negatívny a netýka sa to iba mesiacov, keď bol premiérom. Prestíž politickej triedy je v Čechách najnižšia od pádu komunizmu. Politika a riadenie štátu sa podľa Grossovho vzoru vnímajú ako zmes fráz a kampaňovitých akcií, ktoré majú iba zakryť úsilie politikov nahrabať si čo najviac.

Sociálnu demokraciu Gross nezachránil, nestmelil a neposilnil, naopak, posunul ju do blízkosti rozpadu a prispel k rastu moci komunistov. Z tohto hľadiska vyryl Gross hlbokú brázdu, do ktorej budú ostatní ešte dlho zakopávať.

Navyše, dnes ešte nie je možné povedať, že Gross v politike definitívne končí. Návrat na známe stranícke ihrisko by mu mohol umožniť chytiť druhý dych. Veľkú časť strany totiž stále drží pod krkom, možno aj vinou kompromitujúcich materiálov, ktoré si vraj vždy usilovne zbieral. Ešte môže dôjsť k situáciám, keď ho ako lídra oslabenej, ale stále dôležitej strany nebude možné obísť.

Jediným pozitívnym prínosom Grossovho príbehu by mohlo byť, že poskytuje nepríjemné, ale potrebné zrkadlo českej politiky a spoločnosti. Hlavná otázka okolo Grossa totiž nie je, prečo po pätnástich rokoch v politike skrachoval, ale ako v nej vôbec mohol byť tak dlho úspešný a dotiahnuť to dokonca na šéfa vlády.