ru vôbec nie povzbudivú) ešte pritvrdzuje: „Slová sú nedostatočné, je to vždy vopred prehratý zápas, keď sa nimi pokúšame vyjadriť zložité veci, ktoré sa nám vzpierajú.“

Kiežby sa slovenská literatúra mohla pochváliť častejšie takýmito „prehratými zápasmi“, ako je Posledný kôň Pompejí, bez zveličenia slovenská kniha uplynulého roka. Vilikovský zažiari každým svojím dielom, kvalitou všetky oscilujú v najtesnejšej blízkosti okolo knihy Večne je zelený, ktorú mnohí považovali za jeho doterajší vrchol (zhodou okolností aj tento titul vyšiel vlani v reedícii).

Vyznávačom rebríčkov, ankiet, hitparád či štatistík teraz narobil príjemné starosti, no hlavne fascinoval všetkých milovníkov kvalitnej prózy. Originálnou kompozíciou, využitím nevšedných formálnych postupov, štylistickou bravúrou, nadhľadom, mystifikáciou, vtipom, iróniou i sebairóniou vyrozprával cez pavučinu príbehov či pseudopríbehov o nás všeličo, v neposlednom rade aj to, čo Kornel Földvári nazýva bolestným pocitom slovanskej trápnosti a nepatričnosti vlastnej existencie.

Dobrá kniha ešte žije

Hoci v pomyselnom súboji o vlaňajší slovenský literárny primát to bola takmer Vilikovského one man show, zrodilo sa aj mnoho ďalších kvalitných titulov. Z jeho vekovo blízkych kolegov sa zaskvel napríklad Tomáš Janovic knižkou Dostal rozum, zaujali poviedkari mlado-strednej generácie Vlado Balla (Tichý kút) alebo Pavol Rankov (My a oni/Oni a my) či básnik Erik Groch (To) a mladí milovníci popkultúry, supermarketov a najnovších technológií sa potešili zbierke Michala Hvoreckého Lovci & zberači.

Vážnym editorským počinom bolo vydanie knihy Zločiny komunizmu na Slovensku, z filozofickej spisby rezonoval napríklad Príklad Barthes od Miroslava Marcelliho a z umeleckej literatúry výpravné monografie o Mikulášovi Galandovi, Milanovi Paštékovi či Otisovi Laubertovi. Smutnou správou pre slovenskú beletriu boli vlani odchody Vincenta Šikulu či Vojtecha Mihálika.

Predchádzajúci výber si určite nerobí nárok na zmapovanie všetkého kvalitného z vlaňajšej pôvodnej tvorby, aj týchto zopár titulov však potvrdilo, že dobrá literatúra na Slovensku ešte žije, a najmä stále vzniká. Skutočnosť, že sa jej predáva (a preto aj vydáva) málo, je smutnou výpoveďou o vkuse našej pospolitosti. Vyhovárať sa na cenu je až pokrytectvom, komerčné knihy nie sú lacnejšie. „Ak si čitateľ kúpi radšej nenáročný bestseller, dôvod nebude v cene,“ hovorí Pavel Vilikovský.

Taktné sponzorovanie

Cestou k zvýšeniu povedomia o existencii slovenskej literatúry, ktorú (s rizikom relativity a subjektívnosti tohto pojmu – ale predsa) pomenujme ako kvalitnú, sú určite aj viaceré ceny, ktoré podľa hlavnej postavy tohto rozprávania „prispievajú k tomu, že verejnosť si vôbec uvedomuje existenciu nejakej slovenskej literatúry“.

Cenu Dominika Tatarku získal Dušan Dušek (Pešo do neba), z Ceny Asociácie organizácií spisovateľov Slovenska sa tešil Viliam Klimáček (GUnaGU Remix) a naše najstaršie literárne ocenenie – Ceny vydavateľstva Slovenský spisovateľ – porota pririekla Milanovi Rúfusovi (Jednoduchá až po korienky vlasov), Jozefovi Urbanovi in memoriam (Voda, čo nás drží nad vodou) a mimoriadnu cenu za najpopulárnejšiu domácu spisovateľku Hane Zelinovej.

Tých ocenení je, samozrejme, viac, a aby sme uzavreli Vilikovského oblúk, „dobre padnú i preto, že sú aj taktným sponzorovaním literatúry“.

ALEXANDER BALOGH