Naučiť sa, ako sa najesť lyžičkou. Ako sa otočiť. Skúsiť chodiť. To sa učia žiaci, ktorí majú Individuálny vzdelávací plán na Špeciálnej základnej škole na Nevädzovej ulici v Bratislave. Ich výučba neprebieha v predmetoch Slovenský jazyk či Matematika, ale Sebaobsluha, Motorika, Vedomosti, Relaxácie či Pracovné zručnosti.

Ide o deti s viacnásobným zdravotným aj mentálnym postihnutím, ktoré boli roky odkázané len na ležanie doma. "Mali sme tu chlapca, ktorý deň čo deň ležal doma na koberci. Rodičia si mysleli, že nevníma, reagoval len na hudbu," hovorí riaditeľka školy Gabriela Chudá. Po príchode do školy viditeľne ožil, začal robiť veľké pokroky. Dnes rozozná učiteľky, vie ich pohladkať po ruke, sám sa dokáže otočiť. Aj to je veľký úspech.

V škole je dvanásť tried, z toho dve pre deti s ľahším a stredným stupňom postihnutia. Práve v nich nacvičujú Nevädza Star, súťaž o spevácke talenty.

"Deti majú posledné školské mesiace vyučovanie v kuse, čo je pre nich náročné, tak ich chceme trochu odľahčiť," vysvetľuje s úsmevom riaditeľka a horlivo tlieska po každom výkone svojich žiakov. Hoci majú mentálne postihnutie a stále nevedia dobre písať ani čítať, slová pesničky Kým vieš snívať poznajú všetci naspamäť, a s nadšením, i keď trochu falošne, ju celú odspievajú. Od nadšenia sa pri spievaní celé prehýbajú, mykajú a tlieskajú si.

V poslednej triede je šesť žiakov, všetci s ťažkým a viacnásobným postihnutím. Práve oni majú individuálny vzdelávací plán. Jedného z nich učiteľka hračkou psíka motivuje, aby sa otočil. "Pozri, tu je psík, čaká na teba, otoč sa k nemu," privráva sa chlapcovi a jemne sa ho snaží primäť k otočeniu. Po desiatich minútach námahy sa to podarí, hoci chlapec neovládateľne skončí na bruchu a na psíka nevidí. Odmenou mu je pohladenie a veľká pochvala učiteľky.

Individuálny plán prehodnocujú učiteľky každé tri mesiace. Podľa toho, aký žiak urobí pokrok, dostáva ďalšie úlohy. A pomaly sa ide ďalej.

V škole však majú aj skúsenosti s neprajníkmi. "V našej budove sídli obchodná akadémia, a naši žiaci im stále v niečom prekážajú. Minule od nás chceli, aby chodili na obed až okolo jednej-druhej, aby ich v jedálni nestretávali," hovorí riaditeľka.

Mnohí žiaci špeciálnej školy však končia s programom už o dvanástej, pretože výučba trvá len štyri hodiny. Potom si už musia rodičia po deti prísť, inak by prišli o opatrovateľský príspevok. "Nehovoriac o tom, že aj tí, čo ostávajú, predsa nebudú o hlade čakať dve hodiny," sťažuje sa riaditeľka.

Odchádzame a jeden zo žiakov s pomocou učiteľky sťažka prichádza a podáva mi kvietok, ktorý urobil. "Teta," oznámi mi. A ja poďakujem a pohladím ho. Viem, koľko ho to stálo úsilia. (sr)