Po smrti Karla IV. "otca vlasti" české kráľovstvo ako prvé v Európe prestalo byť poslušným poddaným pápežskej cirkevnej moci. Cirkev svoje postavenie zneužívala tak, že to vyvolalo veľký odpor, ktorý nazývame husitským hnutím - absolútna moc pápeža a cirkvi sa prvýkrát zásadne a tvrdo otriasla. Česko na to zas doplatilo stratou veľmocenského postavenia a katastrofálnymi ľudskými stratami. Chaos, ktorý v krajine nastal po smrti Václava IV. a korunovácii Žigmunda Luxemburského, ovplyvnil českú históriu zrejme navždy. V roku korunovácie 1420 sa narodil Jiří z Poděbrad, ktorý neskôr ako "husitský" český kráľ krajinu načas stabilizoval. Od jeho narodenia uplynulo 585 rokov.
Už za Žigmunda Luxemburského, ktorý utiekol z Prahy hneď po korunovácii, aby mohol organizovať ďalšie križiacke výpravy proti Čechom, husitské hnutie stratilo svoj étos čistoty a začalo sa štiepiť. Šľachta, ktorá sa pridala k husitom a ktorú poznáme pod názvom kališnícka, začala lavírovať a odpojila sa od radikálnej bojovej časti hnutia.
Po vyjednaní kompaktát (dohôd) s pápežom (išlo aj o zmeny v liturgii) vlastne už nemala dôvod bojovať a problémom sa pre ňu stalo len dohodnúť sa na novom panovníkovi a zastaviť vojenský odpor najradikálnejších skupín.
Práve vďaka podpore tejto šľachty sa na trón dostali Habsburgovci. Na ich čelo sa postupne prepracoval Jiří z Poděbrad, ktorého budúci pápež Pius II. opísal ako človeka nevysokého, hranatého tela, bielej pleti, iskrivých očí, dobrých mravov, ktorý "je síce nakazený husitstvom", ale ináč "muž spravodlivý a šľachetný".
Poděbradský bol veľmi ctižiadostivý. Čoskoro sa stal krajinským správcom, ktorý po smrti Albrechta Habsburského rozhodoval v Česku za maloletého kráľa Ladislava Pohrobka a mal vlastne vladárske právomoci. Už ako správca sa usiloval o stabilitu hospodárstva a aj o zlepšenie medzinárodného postavenia Čiech - oboje totiž dlhoročnými bojmi utrpelo.
Domáca katolícka šľachta však bola tvrdou opozíciou. Poděbradský musel lavírovať, podplácať a vyjednávať. Náhla Ladislavova smrť mu uvoľnila trón a rozvírila nové zápasy. Mimochodom - moderná lekárska analýza ukázala, že Jiří z Poděbrad kráľa nedal otráviť, ako sa špekulovalo.
Potom sa 7. mája 1458 stal Poděbradský českým kráľom, tajný sľub poslušnosti zložil pred uhorskými arcibiskupmi (Čechy vtedy arcibiskupa nemali), a tak bol diplomaticky pomazaný protestantský kráľ. Pápež Kalixt III. mu poslal list, ktorým ho uznal za kráľa, a bulu adresoval "najmilšiemu synovi Jiřímu, českému kráľovi" - čo bola obvyklá formulka, ktorou sa uznával panovník. Jiří sa však kališníctva a kompaktát nezriekol. Moravská katolícka šľachta sa napokon priklonila k voľbe ešte v tom istom roku, mesto Jihlavu a Sliezko musel kráľ k pokore prinútiť vojensky.
Neskorší pápež Pius II. rešpektoval Poděbradského, hoci české kráľovstvo neuznávalo absolútnu autoritu pápežskej kúrie. Po obrovskom tlaku vo vnútri cirkvi a odpore českej katolíckej šľachty však Jiřího požiadal, aby sa vzdal "kacírstva". Jiří v snahe odvrátiť od Čiech pápežskú kliatbu využíval diplomaciu - spojenectvo s Matejom Korvínom, ktorý bol jeho zaťom, a posolstvá do celej Európy.
Ani opozícia nespala - utvorila jednotu zelenohorskú a tlačila na pápeža - nový pápež Pavol II. dal Jiřího do kliatby a vyhlásil ďalšiu krížovú výpravu proti Čechám. Matej Korvín svojho svokra zradil a vpadol na Moravu, pri Vilémove bol však porazený.
Jiří mu odpustil, ale za svojho následníka trónu vyhlásil Vladislava Jagellovského, aby si uzmieril katolícku šľachtu. Snažil sa spojiť aj s nemeckými kniežatmi, v marci roku 1471 však náhle umrel.
Veľkej vnútornej rozorvanosti v krajine sa Jiřímu z Poděbrad zabrániť nepodarilo a boje o trón pokračovali. Čechy zostali oslabené a stále strácali svoje postavenie v Európe.
Zajtra - bitka pri Gallipoli
