Školstvo je finančne poddimenzované, pridelený balík peňazí navyše míňa neefektívne. Občas sa peniaze stratia nevedno kam. Priznal to i Milan Ftáčnik. Napríklad na problém nerovnomerného rozdelenia peňazí na jednotlivé vysokoškolské internáty reagoval slovami: „Prinútilo nás to zisťovať, prečo sú také výrazné rozdiely v nákladoch na jedno lôžko. V čom to spočíva? V tom že Mladá garda je z 50. rokov? Alebo má nehospodárnu prevádzku vody? Takéto otázky si doteraz nikto nekládol.“

Nový zákon niektoré problémy vyrieši

Financovanie školstva je komplikované. Vysoké školy sú financované sčasti zo štátneho rozpočtu, sčasti z ministerstva školstva. Základné a stredné dostávajú peniaze z okresných úradov – teda ministerstva vnútra. Tým sa aj zodpovedajú. Ministerstvo školstva v konečnom dôsledku presne nevie, kam peniaze určené na školstvo išli, a má aj obmedzenú možnosť kontroly.

Aby to nebolo také jednoduché, školy dostávajú peniaze na kalendárny rok, teda v januári, školský rok sa však začína v septembri.

Už osem dní platí nový zákon o financovaní, ktorý by mal tento „guláš“ trochu zjednodušiť.

„Podstatný problém, ktorý zákon vyrieši, je zrovnoprávnenie financovania neštátneho školstva. Tu bola legislatívna diera, ktorá umožňovala financovať ich rôzne. Kto si ako vydobyl, tak mal. Teraz sa stanovili jasné pravidlá,“ povedal pre SME riaditeľ finančného odboru ministerstva školstva Marián Malecký. „Po druhé, finančné prostriedky sa budú rozdeľovať objektívne. Stanovia sa normatívy, na základe ktorých sa peniaze rozdelia.“

K otázke efektívnosti vynakladania peňazí povedal: „Nový zákon by v tom mal trochu pomôcť. Ale nepôjde to zo dňa na deň, na mnohých veciach ešte treba pracovať.“

Pomohli by vzdelávacie poukazy?

Nový pohľad na financovanie školstva priniesol pred niekoľkými rokmi prezident Učiteľského fóra Slovenska Ivan Mačura. Tvrdí, že peniaze určené na školstvo majú tiecť do škôl cez tých, ktorí ho financujú – daňových poplatníkov (rodičov).

„Navrhujem, aby v januári bežného roku každý rodič alebo zákonný zástupca dostal od okresnej školskej rady vzdelávací poukaz na, povedzme, 20 000 korún,“ vysvetľuje PhDr. Ivan Mačura. „Rodič by vo februári zaniesol šek (nepoužiteľný na iné účely) riaditeľovi školy, ktorú vybral pre svoje dieťa. Riaditeľ by dostal peniaze podľa počtu žiakov v škole. Ak má škola 500 žiakov, dostala by 10 miliónov korún. Keby sme peniaze takto prerozdelili, ostala by aj rezerva.“

Podľa Mariána Maleckého je však návrh nereálny: „To by nešlo. Na gymnáziá je to príliš veľa, na stredné odborné učilištia, malotriedky, špeciálne školy alebo reedukačné zariadenia príliš málo. Na každom type školy potrebujeme aj iný počet pegagógov – na prvom stupni ZŠ jedného, na druhom v priemere jeden a pol na triedu. Na učilištiach potrebujeme okrem učiteľa aj majstra výcviku. Nemôžeme preto dať všetkým rovnako.“