sa v brožúre O čo sa snažíme alebo máme možnosť voľby pri výbere výchovy detí v škole?. Túto zaujímavú publikáciu vydalo občianske združenie Šťastné deti na základe skúseností, ktoré rodičia zažili pri záchrane školského projektu, ktorému dôverujú. Deti, rodičia i učitelia sú ním nadšení. Jediným ich problémom je nestabilita z toho, že ide „len“ o projekt v rámci veľkej mestskej základnej školy. Nie o samostatnú školu, ktorá rozhoduje, ako sa bude rozvíjať.

Preto sa pokúsili osamostatniť a požiadali ministerstvo školstva o začlenenie do siete štátnych základných škôl. Pri postupe byrokratickou mašinériou však narazili na aroganciu moci: „stretávali sme sa s lenivosťou, neschopnosťou, a účelovým hľadaním argumentov proti nášmu postupu“.

Okresná školská rada vydala k začleneniu zamietavé stanovisko, pričom len jeden z jej členov vedel, o čom hlasuje. Ministerstvo školstva ho však práve na základe tohto rozhodnutia a negatívnych výsledkov inšpekcie z roku 1995 zamietlo. „Okrem tejto inšpekcie sa však konala aj iná, v roku 1998. A tá hovorí o projekte úplne niečo iné. Bolo by zaujímavé zistiť, čo motivovalo ministerských úradníkov účelovo vyhľadať v archíve negatívnu inšpekčnú správu spred šiestich rokov,“ píše sa v brožúre.

Školu sa ani po veľkom úsilí rodičov nepodarilo osamostatniť. Svoje skúsenosti rodičia zhrnuli do knižnej podoby preto, lebo „možno poslúži kompetentným pracovníkom ako spätná väzba. Naliehavo ju potrebujú“.

Aj Asociácia Suzany Kovalikovej sa po desiatich rokoch fungovania ocitla v problémoch. „Vždy sme predbiehali dobu a legislatíva dobieha za nami,“ hovorí Dr. Tatiana Piovarčiová. Asociácia pripravuje učiteľov pre integrované tematické vyučovanie. Súčasná legislatíva však nepozná pojem vzdelávacie centrum na škole, a tak asociácia vzdeláva učiteľov na svoje náklady. „Získavanie financií nie je jednoduché, pretože donori väčšinou dávajú peniaze len na rozbehnutie projektov, nie na pokračovanie. Ak štát nebude koncepčne riešiť podporu pedagogických inovácií, nebude možné udržať kvalitu programu a jeho rozšírenosť.“ Vzápätí sklamane dodáva: „Milénium načrtáva koncepciu tvorivo-humánnej výchovy a vzdelávania. Náš projekt ju uskutočňuje už desiaty rok v stovkách tried po celom Slovensku. Nechať ho neefektívne sa rozplynúť by bola škoda.“

Problémy s úradníkmi mala (aj má) Asociácia waldorfských škôl na Slovensku. Po veľkých prieťahoch sa jej členom podarilo v Bratislave založiť waldorfskú školu aj škôlku. Jedna z úradníčok ministerstva sa dokonca nechala počuť: „Waldorf na Slovensku? Len cez moju mŕtvolu!“ Pritom v susedných Čechách je štátnych waldorfských škôl deväť.

Erich Šašinka, člen asociácie, hovorí: „Všetko sme si museli tvrdo vybojovať. Ale najviac ma zarazilo, že alternatívu, ktorá je vo svete najrozšírenejšia, my ideme znova overovať. Budeme overovať, či sa koleso krúti u nás rovnako ako všade vo svete, či Pytagorova veta platí aj u nás.“

Boj s úradníkmi trval dlho a súhlas na otvorenie školy získali až dlho po zápisoch do prvej triedy.

Aj preto dnes majú o tretinu žiakov menej, ako ich pôvodne malo byť. SOŇA REBROVÁ