preto pripravilo centrálne riadenú a organizovanú reformu – Milénium. Mnohé školy však už začali pracovať na svojom súkromnom „Miléniu“, priniesli vlastné alebo už známe inovačné projekty. Zdá sa však, že ministerstvo pre ne nemá pochopenie.

Škola by mala aj vychovávať, nielen vzdelávať

„Mnohí ľudia sa boja, že zmeny budú radikálne a nevedia, či sú na ne pripravení. Pravdou však je, že reforma sa už dávno začala,“ hovorí Mária Matulčíková z Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, ktorá sa zaoberá inováciami v školstve

Integrované tematické vyučovanie, waldorf, Krok za krokom, Škola dokorán – to sú len niektoré z mnohých inovačných projektov. Ministerstvo školstva však so žiadnym nie je úplne spokojné. Je to tvrdý boj – jeden tábor navrhuje zaviesť zmenu a druhý sa jej bojí. „Ak nebudú oba tábory spolupracovať, nikdy sa nepohneme dopredu,“ hovorí Matulčíková. „Školám treba podať odbornú pomoc, vysvetliť im, čo a ako majú robiť.“

Inovácie podporujeme – zatiaľ aspoň slovne

Mnohé krajiny majú na podporu pedagogických inovácií vypracované plány, od predloženia projektu, cez žiadosť o grant, vyhodnotenie i kontrolu projektu. V USA majú dokonca vypracované katalógy hotových projektov, z ktorých si môžu školy vybrať.

České ministerstvo školstva vydalo na podporu inovácií metodický pokyn. Je v ňom presne stanovené, dokedy treba projekty odovzdať, čo k nim treba priložiť, ako sa majú spracovať. Ak je všetko v poriadku, škola môže od ministerstva školstva dostať grant.

Naše ministerstvo deklaruje podporu zmenám a inováciám slovne. Aj preto, že jeho možnosti vstupovať do nižších orgánov štátnej správy sú obmedzené. Metodický pokyn na podporu inovácií nemáme. Pedagógovia, ktorí chcú priniesť do škôl niečo nové, bojujú s jedným problémom za druhým.

Nízky prah citlivosti

Mnohí z nich majú pocit, akoby štátni úradníci – okresné úrady, štátna školská inšpekcia aj samotné ministerstvo školstva – hľadali v ich inovačných projektoch len to najhoršie. Dobré akosi opomínajú.

„Niektoré alternatívy majú nízky prah citlivosti. Idú navoľno, bez pedagogického cieľa a čudujú sa, keď im to vyčítame. Vraj robia len to, čo sa deťom a rodičom páči,“ povedal pre SME hlavný školský inšpektor Vladislav Rosa. „Každá škola však musí spĺňať isté kritériá kvality, aby bola pre žiakov prospešná.“

Na druhej strane však priznáva, že ani školská inšpekcia zatiaľ nemá vypracovanú metodiku na hodnotenie alternatív v školstve. Nemá na to ani školených inšpektorov, nevie teda ich kvalitu posúdiť.

Je to na škodu školstva

„Na škodu samotného školstva dochádza k brzdeniu tvorby a šírenia inovácií v školstve, hazardovaniu s pedagogickou tvorivosťou a obmedzovaniu práv rodičov,“ konštatuje M. Matulčíková.

Výsledkom je okrem iného aj dlhodobo klesajúci záujem žiakov o učenie. Zdá sa im, že škola je odtrhnutá od reality a nie je schopná ich dobre pripraviť. Vnútorná zmena školy, jej spolupráca s rodičmi, s kultúrnym životom, s obcou, by to mohli zmeniť.

Minister školstva Milan Ftáčnik hovorí, že od budúceho roku očakáva veľa: „Bude to rok zmien. Podarilo sa nám presadiť zmeny a zákony, ktoré začnú v tomto roku platiť. Našou úlohou je, aby mali na školy pozitívny dopad.“ Aj M. Matulčíková pritakáva: „Reforma štátnej správy je naštartovaná, kompetencie budú presunuté, začnú platiť nové zákony. Šanca niečo zmeniť sa podstatne zvýšila. Len tá spolupráca by sa mala zlepšiť.“

Máme teda možnosť voľby alebo nie?

Pedagógovia i rodičia ochotní napriek doterajším ťažkostiam za „svoje“ školy a projekty bojovať. Zástupcovia občianskeho združenia Šťastné deti hovoria: „Sme pripravení podstúpiť zápas, v ktorom pôjde o principiálne otázky: Máme právo sa slobodne rozhodnúť, ako budú naše deti vychovávané a vzdelávané? Ponúkne nám štát za naše dane možnosť voľby? Alebo budeme poslušne prijímať jedinú ponúknutú službu, o ktorej sme presvedčení, že je nekvalitná?“