Rozhodla som sa napísať vám v jednej z najťažších chvíľ života, hoci ešte pred pár dňami som si myslela, že sú najšťastnejšie. Vydávala som sa pomerne neskoro, až ako tridsaťtriročná. Po svadbe sa mi ešte ďalšie tri roky nedarilo otehotnieť. No keď sme už ani nedúfali, dozvedela som sa úžasnú správu. Ako neskorá prvorodička, som však potom musela absolvovať niektoré vyšetrenia, z ktorých sa zistilo, že moje dieťa bude postihnuté, a ja som bola postavená pred ťažkú dilemu - či si ho nechať. Je to pre mňa šok, som veriaca (nie síce bigótne) a v živote som o interrupcii neuvažovala. Manžel je však rozhodne za prerušenie tehotenstva. Som zúfalá, neviem, ako sa zachovať. Jednak interrupcie odsudzujem, a okrem toho, k dieťatku už mám vzťah. Na druhej strane ma však prepadávajú aj pochybnosti a strach z budúcnosti. Neviem, či som dosť silná starať sa o postihnuté dieťa. Videla som, čo to obnáša, lebo moji rodičia mali blízkych priateľov s podobným osudom. Kým bola ich dcérka maličká, ešte to šlo. Keď však vyrástla a rodičia zostarli, bolo to strašné. Bola nemobilná, ťažká, prepadávali ju záchvaty zúrivosti. A oni ju museli prenášať, prebaľovať. Keď zomreli, Alenka skončila tak, ako nikdy nechceli - v ústave.

Ďalšia vec je, že mám strach aj existenčne. Po svadbe sme si totiž s manželom vzali hypotéku, aby sme mali kde bývať, a na jej splácanie potrebujeme oba platy ďalších viac ako dvadsať rokov. Nemohla by som si jednoducho dovoliť zostať doma a starať sa o postihnuté dieťa.

Čo mám robiť? Mám sa prikloniť na stranu racionálneho názoru manžela, že moje dieťatko by aj tak v živote len trpelo? Alebo poslúchnuť svedomie, že nesmiem siahnuť na život nenarodeného dieťaťa a že je to môj údel starať sa o také dieťa, aké sa mi narodí? Anna

Milá Anna,

vaša životná situácia a to, ako ju vnímate a prežívate, vo mne vyvoláva mnohé reakcie a neviem hneď, odkiaľ začať. Žijeme v dobe, keď si plánujeme stále viac vecí a čoraz viac z nich môžeme mať skutočne pod kontrolou. Možno o to bolestnejšie a ťažšie prežívame chvíle, keď to tak nie je. Viete, celkom presne neviem, čo by som v takej chvíli, akú prežívate vy, robil ja. Mám nejakú predstavu, ako by sme asi s manželkou reagovali a ako by sme sa rozhodli, ale ktovie, ako by to bolo naozaj. Niekedy život jednoducho len tak plynie, je nám viac-menej dobre. A občas sa objavia takéto momenty, ktoré môžu radikálne zmeniť život každého z nás.

Veľmi veľa závisí od postoja vášho manžela a, samozrejme, od vášho rozhodnutia. Veľa závisí od postoja najbližšej rodiny, od vašich vzťahov k známym, od toho, komu, čomu veríte. Myslím si, že to, že sa vám narodí zdravé dieťa, neznamená automaticky, že budete zvyšok života žiť v pohode a šťastná, usmiata. A takisto si myslím, že narodenie postihnutého dieťaťa nemusí so sebou vždy priniesť iba bolesť, utrpenie a nešťastie. Veľakrát očakávame od života pohodu, radosť, zápletky so šťastným koncom. Kvôli niečomu sú v ňom však aj momenty, keď to vyzerá, akoby život chcel, čakal niečo od nás. Kladie pred nás rôzne výzvy, vnáša nás do rôznych "nemožných" situácií a akoby čakal, čo my na to. Sú to chvíle, keď sa viac kontaktujeme so svojím vnútrom. V živote veľakrát riskujeme, často o tom ani nevieme. Párkrát za život to s nami vyzerá, že sa môžeme rozhodnúť. Život každého z nás je podivuhodnou kombináciou prapodivných udalostí s určitými náznakmi, tendenciami k vývoju a s prekvapujúcimi výsledkami.

Narodenie zdravého dieťaťa nezaručuje trvalé šťastie. Niektoré deti sa rodia zdravé a prežijú svojich rodičov. Niektoré deti počas života ochorejú na ťažké choroby a niektoré, bohužiaľ, zomrú skôr ako ich rodičia. Niektoré sú "iné" už pri narodení. Niekedy to vyzerá, že, bohužiaľ, budú iné, ale nie sú. A niekedy sú našťastie "iné".

Premýšľam nad tým, ako je možné, že niektoré ženy, manželia, dokázali napriek všetkému priviesť na svet postihnuté dieťa. Čo je v ich živote asi iné? Čo by ste vo vašom okolí, v sebe potrebovali zmeniť, aby sa mohlo dieťatko narodiť? A čo je iné v matkách, rodičoch, ktorí s menším váhaním dokážu ísť na interrupciu? Čo by muselo byť iné, aby ste neváhali ani vy?

Vy ste už za šťastím vyrazili dávno a interrupciou sa vzťah s vaším dieťatkom zďaleka nekončí. Možno si bude ďalej žiť svoj nenarodený život vo vás, v manželovi, vo vašom vzťahu.

Nech sa rozhodnete akokoľvek, je vaše nenarodené dieťa súčasťou rodiny a zostane jej súčasťou. Problém môže byť v tom, že interrupciou beriete dieťaťu miesto, ktoré mu patrí. Preto si myslím, že je dôležité, aby ste mu jeho miesto uznali, nech sa už jeho život bude vyvíjať akokoľvek, na akokoľvek dlho. Miesto v rodine bude mať vtedy, keď ho bude mať vo vašom srdci a v srdci vášho manžela. Cena za rozhodnutia v takýchto extrémnych, polaritných situáciách býva privysoká. Niekedy je cenou život dieťaťa, niekedy manželstvo, niekedy choroba, niekedy akási zmena v atmosfére rodiny.

Skúste popremýšľať, čo by ste každým z týchto dvoch rozhodnutí získali, k čomu dobrému by vás jedna a druhá voľba doviedla. Nech sa rozhodnete akokoľvek, nakoniec sme na tomto svete sami v svojej nahote a nedokonalosti a sme to my, čo sa na seba dívame...

Držím palce a prajem ešte aspoň jedného správneho človeka nablízku.