FOTO - ARCHÍ O.B
Dnes: herečka Oľga Belešová
Pred siedmimi rokmi sa herečka Oľga Belešová rozhodla, že si kúpi psíka. Prvého v živote. "Keď som konzultovala s bratom, aké plemeno by bolo pre mňa najvhodnejšie, odpovedal: Pre teba? Porcelánové! Neposlúchla som ho a k tridsiatim trom rokom som si kúpila šteniatko. Tak do dvoch hrstí, čierneho pudlíka Duňu."
Oľga Belešová bola vtedy v slobodnom povolaní, čo bolo šťastie, lebo s malou Duňou sa vlastne ocitla na materskej. "Myslela som si, že psíček tam bude len tak so mnou, bude sa mi tmoliť pod nohami. Neuvedomila som si, že je to samostatná bytosť, ktoré stále niečo vyžaduje. Okolo tretej nadránom do mňa zahryzla a nepustila sa ma celý deň. A ja musela podriadiť život tomu, čo chce ona, a nie, čo chcem ja."
Oľga chcela psíka, ktorý bude mať až do staroby povahu hravého prítulného šteniatka a ktorý nepĺzne. Poradili jej, že to spĺňa sučka pudlíka. Zvyknúť si však na šteniatko, ktoré kade chodí, tade robí mláčky, a ani na okamih nechce byť samo, nebolo vôbec jednoduché.
"Navyše, moji rodičia boli vyslovene proti. Nadávali mi, že som si zavesila na krk 'čokla', a nech ho dám preč. To však neprichádzalo do úvahy, lebo samu ma zaskočilo, aká láska sa vyvinie medzi psíkom a jeho majiteľom. Ale dnes už aj naši hovoria, že by Duňu nikomu nedali, a naopak, telefonujú, kedy už príde malá?"
Duňa je maznáčikom celej rodiny. Nepočúva na povely sadni, ľahni, ale sadulinkaj, ľažulkaj, čakuškaj.
"Keď nás ráno budí a chceme ešte spať, povieme jej - ešte hajať! - a ona sa znovu uloží. Jediný skutočný psí povel, na ktorý počúva, je stoj! Ten je dôležitý, aby nevbehla pod auto."
Medzi Duňou a jej paničkou je úzky vzťah, najmä, keď bola menšia, brávala ju všade so sebou.
"Keď som sa po 'materskej' musela zamestnať, chodila so mnou aj do práce. Bola mojou súčasťou, kamaráti mi vraveli, ty bez tej Dune nie si kompletná."
Lenže potom Oľga odcestovala na dlhší čas do Austrálie.
"Rodičia mi písali, že ešte mesiac ma Duňa čakala pri dverách, kým sa zmierila s tým, že už asi neprídem. Keď som sa vrátila, mama bola po mňa na letisku a priviezla ma najprv do rodičovského bytu. Ako odomykala, Duňa ju prišla privítať, a zrazu vidí, že ešte ktosi stojí za ňou. Keď ma zbadala, neverila vlastným očiam. Otočila sa a bežala do izby oznámiť môjmu otcovi neuveriteľnú novinu. Bola totálne prekvapená, až postupne jej došlo, že ma má naozaj zase doma. Bola nevýslovne šťastná." V Duninom živote však nastal zlom. Panička sa v Austrálii zoznámila so svojím budúcim manželom, Japoncom Masahikom, ktorý za ňou zakrátko prišiel do Bratislavy.
"Spočiatku Duňa strašne žiarlila a hnevala sa. Pre ňu to bol cudzí chlap, keď sa ma dotkol, začala ma brániť. Postupne si však zvykla a dnes, keď si ma môj muž privinie, hneď sa k nám tlačí tiež. Keď je rodina pokope, vtedy je najšťastnejšia. Masahiko ju chcel najprv vychovávať, napríklad, že nesmie na posteľ. Dnes je prvý, kto ju tam volá, a hovorí, že to sú jeho najmilšie chvíle, keď tam spolu ležia."
Duňa rozoznáva jednotlivých členov rodiny po mene, vie, kto je Masahiko, babička, dedo. V rodine majú zavedené rituály: "Keď odchádzame od našich, povieme jej - Duňka, rozlúč sa s babičkou - a ona beží a podá jednu, druhú labku a dostane odmenu. Preto, keď má chuť na maškrtu, hneď k niekomu beží a začne sa lúčiť."
