"Útok proti Iraku bol zorganizovaný na základe predstierania, na základe falošných informácií.

Intenzitu tohto podvodu je možné nebadane pozorovať ako odraz obrovskej traumy, ktorou poškodil útok z 11. septembra 2001, americkú morálku, najmä jej jadro, jadro spoločnosti - morálku podnikov. Šok z útoku na WTC hlboko postihol všetkých obyčajných úradníkov, sekretárky, účtovníkov, podnikateľov.

Vo WTC mali často svojich celkom normálnych kolegov, kamarátov. A americká robotnícka trieda sa identifikovala s vojakmi na tomto bojisku - s hasičmi a policajtmi, ktorí prišli pri útoku o život - okamžite sa stali hrdinami.

Potrebovali sme úspešnú vojnu ako liek na psychologické omladenie. Vždy sme nakoniec mohli argumentovať, že oslobodzujeme Iračanov. S tým sa nedalo polemizovať. Nikto sa však nepýtal, akú cenu za to zaplatí naša demokracia.

Dôležité bolo použiť aj armádu, aby sa obnovila hrdosť mužstva. Posledných tridsať rokov trpí mužstvo pod náporom ženského hnutia. Belošským chlapom sa už ani nevyplatí v Amerike fandiť športu v televízii, pretože veľké belošské športové hviezdy minulého desaťročia sú už preč - všetkých ich nahradili černosi, Hispánci a teraz už aj Ázijci!

Vojna sa stala predovšetkým nesmierne dramatickou a vážnou extrapoláciou športu. Bush vedel, že veľké víťazstvo v ľahko vyhrateľnej vojne bude obrovským povzbudením pre belošského amerického chlapa. Už sme neboli schopní nájsť svoje mačovstvo nikde inde, a tak sme ho našli v spojení bojových akcií a technológie. Jedným z hlavných dôvodov, prečo sme išli do tejto vojny, bolo, že sme vedeli, že v nej budeme vyzerať dobre."