ale "vyberač" kontajnerov. Vlastne, vyberačka, na moje prekvapenie to bola žena. Asi nedočiahla, nuž musela vliezť dnu.

Japonsko by bolo pravdepodobne pre vyberačov kontajnerov rajom. Japonci majú totiž radi nové veci. Vždy, keď sa sťahujú do nového bytu, neťahajú so sebou aj staré, hoci ešte fungujúce televízory, mikrovlnky, rádiá, chladničky, práčky. Elektrospotrebiče sú u nás lacné, preto si radšej kúpia nové, moderné a "odpad" hádžu do veľkorozmerného kontajnera.

V kontajneroch by sa našlo všeličo. Za posledných desať rokov však aj v Japonsku veľmi zosilnelo hnutie recyklovania odpadu a sprísnili sa podmienky jeho likvidácie. Pred mesiacom mi napríklad z Tokia volala mama, aby sa ma spýtala, či môže vyhodiť môj starý počítač. Bola to posledná šanca, teraz sa už počítače nesmú len tak vyhadzovať. Podľa najnovšieho nariadenia miestneho úradu v oblasti, kde bývajú moji rodičia, môžu elektroniku a iné veľké spotrebiče nechať odviezť na likvidáciu iba po dohode s miestnym úradom. Treba si kúpiť kupón v hodnote zhruba tisíc korún, nalepiť ho na nepotrebný spotrebič a ten postaviť pred dom. Mesto už zariadi všetko ostatné.

Každá obec má vlastný harmonogram odvozu odpadu. Nemáme pred domami smetiaky, iba vyhradené miesto, kam denne vynášame odpadky vo vreci. Ale aj to má pravidlá. Moji rodičia a všetci susedia, dokopy možno desať rodinných domov, majú svoje vyhradené miesto na zber odpadkových vreciek. Všetko, čo je recyklovateľné, sa vyhadzuje v pondelok. V utorok, vo štvrtok a v sobotu je na rade odpad, ktorý sa dá zlikvidovať spaľovaním. Streda a piatok sú vyhradené plastom a každý druhý štvrtok v mesiaci sa zbiera keramika. V Japonsku sa totiž je aj pije z keramického riadu, takže odpadu z rozbitých šálok a tanierov je dosť. No a v nedeľu sa nevyváža.

Každá rodina skladuje odpad v byte a v príslušný deň ho vo vreci vyloží na zberné miesto. Rodiny sa pri údržbe zberného miesta striedajú v dobrovoľných týždenných službách, čo znamená, že ho denne zametajú. Na každého príde rad tak raz za tri mesiace. Dozerajú aj na to, aby každý dodržiaval pravidlá, vrátane toho, že odpad sa nesmie vynášať večer. Iba ráno, pár hodín pred odvozom. Prednosťou Japonska je, že ľudia nehľadajú cestičky, ako pravidlá porušiť, ale ako ich dodržať. Preto veľa vecí funguje, hoci je to niekedy komplikované. Ja som napríklad často cestoval na služobnú cestu, takže niekedy som mal odpadky v byte aj týždeň, alebo som musel požiadať mamu, či si ich neprevezie k sebe domov.

Vlani sa v japonských médiách objavil zaujímavý prípad. Istý muž vzal zo skládky odpadu starý papier. Keď balík doma prezeral, objavil medzi starými novinami peniaze. Osem miliónov, stodvadsaťtisíc korún. Nález ohlásil polícii. Paradoxné je, že radnica ho označila za zlodeja, lebo čo je raz v priestore určenom na odpad, to je vraj majetkom mesta. Mnohí občania volali na radnicu a čestného nálezcu sa zastávali. Ľudia tvrdili, že odpad nikto nechce, teda nikomu nepatrí. Mesto naopak tvrdilo, že odpad je jeho. Neviem, ako sa to všetko napokon skončilo, myslím, že muž bol oslobodený, ale v každom prípade - byť zberačom odpadu, to je ťažký džob!

Autor: MASAHIKO