Druhý Slobodov román, označovaný ako román o žiarlivosti, vychádza v čase jeho nedožitých 67. narodenín. Je pokračovaním reedície, ktorá sa začínala poviedkami a neskôr sa zamerala na románovú tvorbu autora. Ak sa celá Slobodova prozaická tvorba vníma ako "jediný román", potom je aj hrdinom Britvy stále ten istý muž.

Trochu narcistický, trochu filozofujúci a večne vzdorujúci. Vedie spor so ženou, ako aj s celým svetom. Má komplikovaný vzťah k priateľom, k rodičom i k dcére, je rozpačitý a tak trochu detinský pozorovateľ seba samého, neústupčivý a prekvapivý zároveň. Už to nie je mladík z Narcisu, ale ešte nie je ani gazdom z Krvi a Jesene. Je to mladý muž, ktorý sa pod vplyvom "šoku z manželstva" vysporadúva s útrapami z rozumu a s otázkou nevery a vernosti.

Navyše sa cez rodinné vzťahy sám identifikuje. Už nie je len synom, ale aj otcom, a detstvo dcéry v ňom vyvoláva spomienky na vlastné roky najútlejšej mladosti. Neschopnosť viesť rodinný život vníma ako dedičnú záležitosť, ako prekliatie, ktoré mu podľa vzoru rodičov znemožňuje dosiahnuť harmóniu v manželstve, alebo aspoň normálne, znesiteľné spolužitie.

Posadnutosť myšlienkami o manželkinej nevere a žiarlivosť, vyvolávaná existenciou jej predošlého milenca, sa nakoniec ukáže ako problém, ktorý má korene kdesi celkom inde. Žiarlivé scény sú totiž len zastieracím manévrom, ktorý má zahaliť nespokojnosť nielen so ženou, ale aj s podobou vlastného života. Hrdina pomaly a iste prichádza na to, že nemožnosť šťastného naplnenia vzťahu pramení z jeho vlastnej duševnej neusporiadanosti.

Rozprávanie je vystavané na stupňovaní prítomnosti rozprávača. Vzdialenosť medzi rozprávačom a hrdinom osciluje v priebehu románu medzi viacerými polohami, čím sa zahmlieva nielen pohľad na hlavného hrdinu Daniela, ale aj na odohrávajúce sa udalosti. Príbehovú líniu prerušujú vkladané snové pasáže, ale aj spomienkové návraty (detstvo, vojenčina).

Neskôr sa príbehová línia redukuje a posilňujú sa úvahové prvky o zločine a treste. Príbeh Daniela sa v závere uzatvára. Sledujeme ho ako muža, ktorého prerod sa odohral vďaka novému životnému ukotveniu. Znovunájdenie zmyslu je však len zdanlivé, pre hrdinu táto zmena nepredstavuje nový začiatok, je len priestorom pre bilancovanie už prežitého. Potvrdzuje to aj trpký, no odľahčený posledný výrok románu: "A po smrti fuk do hrobu!"

V kontexte celej predčasne uzavretej Slobodovej tvorby, vďaka románovej, ale aj odhalenej denníkovej spisbe a v neposlednom rade aj vďaka vykonanej literárno-kritickej reflexii, možno už v Britve sledovať akcentované témy, ktoré opakovane pútajú autorov záujem, ľudský aj spisovateľský. V mnohých témach totiž román Britva nielen nadväzuje na debutový Narcis, ale už anticipuje kľúčové témy nasledujúcich románov, kulminujúce v Rozume.

Autor: ZUZANA FERUSOVÁ(Autorka pracuje v Ústave slovenskej literatúry SAV)