vyjadrovaní prostý, skromný až asketický. Samozrejme, s kameramanom Martinom Štrbom našli poéziu aj v napohľad nevábnej a spustnutej Ostrave.

Možno to bola z núdze cnosť, potreba uspokojiť českých koproducentov, isté však je, že voľba Ostravy bola veľmi šťastná a obohatila film o nové rozmery. Nejde tu ani tak o príbeh štyroch robotníkov, ktorí sa po strate zamestnania usilujú sami podnikať, ako o to, kde sa usilujú podnikať. Mnohonárodná, multikultúrna Ostrava s imidžom drsného proletárskeho mesta je jedinečná a zároveň univerzálna, stáva sa "krajinkou" samou osebe, "záhradou" i "svetom v obrazoch" - česká rovnako ako slovenská (ale hoci aj maďarská alebo poľská) je akoby extraktom súčasnosti.

Milan, Vinco, Tomáš a Karel veria utópii o tom, že v našej dnešnej demokracii a slobode môže každý vlastnými silami dosiahnuť blahobyt. Kam ich viera zavedie? Podnikať sa im nedarí. Za posledné peniaze kúpený nákladniak im ukradnú. Manželky od nich odchádzajú, deti sa stávajú alkoholikmi a oni sami, azda prvý raz v živote, začínajú pochybovať o vlastných silách. No nie je to sociálna dráma v štýle Kena Loacha. Nie je to obžaloba, autori nikoho neobviňujú, len pútavým spôsobom ukazujú nedôstojný život slušných ľudí. Ich hrdinom totiž nechýba optimizmus a schopnosť bojovať.

Takéto rozprávanie, úloha zahrať súčasníka pravdivo, presvedčivo a zaujímavo, kladie na hercov vysoké nároky. Napriek tomu, že sú známi, všetci vytvárajú autentické charaktery, čomu výrazne pomáhajú aj bezchybné dialógy. Celkový veľmi dobrý dojem dotvára drsná bigbítová hudba Vlada Godára.

Na hravosť, nadhľad a občas aj iróniu v názvoch filmov Martina Šulíka sme si už mohli zvyknúť: Všetko čo mám rád, Záhrada, Krajinka. V minulosti už ako ironizujúci titul použil aj názov filozofického diela: Orbis Pictus. Nikdy dosiaľ sa však nezameral na zobrazenie spoločenských problémov našej súčasnej éry reálneho kapitalizmu. Nielen Šulík. Nikto. Sociálna dráma sa medzi slovenskými a českými filmármi dnes nenosí, akoby sa báli, že ich niekto označí za relikty socialistického realizmu.

A pritom nejde o nič iné, len o napĺňanie základnej funkcie umenia. Ani po stránke komerčnej by to nemal byť riskantný krok, pretože normálni diváci by mali mať záujem o filmy rozprávajúce o ich živote. Nasledujúce dni ukážu, či ešte máme normálne publikum...