Do ich dramatického príbehu sa pustil s novou energiou i novou estetikou.

Vaši hrdinovia sa vyrovnávajú so sociálnymi zmenami v posledných rokoch. Čo ste v tom období prežívali najdramatickejšie?

Pre mňa bola zásadná zrážka dvoch svetov. Vychovávali nás k istým hodnotám, naučili sme sa, ako veci fungujú a čo je zmysluplné. A jedného dňa sa ukáže, že netreba mať pocit spolupatričnosti, ale že sa treba starať o seba. Že nie sú dôležité filmy, divadlo či knihy, ale peniaze. Niekto sa s tým zmieril lepšie, niekto horšie.

Spoluscenárista Marek Leščák je o čosi mladší ako vy, prejavilo sa to pri vašom spoločnom písaní?

Mávame spolu takéto dialógy: Marek, pamätáš sa, ako sa začiatkom sedemdesiatych rokov nosili zvonové nohavice? Nepamätám, ešte som nebol na svete. Píšeme spolu už jedenásť rokov, v zásadných veciach nie je odo mňa odlišný, možno je len trochu vitálnejší.

Kde ste hľadali detaily, ktoré tvoria život robotníkov?

Sám akosi prirodzene rozumiem viac ľuďom z robotníckej profesie ako z filmárskej. Ich svet mi pripadá bližší, priezračnejší, zrozumiteľnejší. Aj Marek má medzi nimi veľa kamarátov. Vo filme sme však chceli rozprávať o takých témach, ktoré sú všeobecne platné, a ktoré presahujú sociálne prostredie.

Týmto filmom ste sa chceli vrátiť k realite. S čím ste pri tom bojovali?

Film je ťarbavé médium, realitu ním ťažko zrekonštruujete. Pri historickom filme ste slobodnejší, nikto nevie, ako to vtedy vyzeralo. Téma zo súčasnosti prináša viac možností omylu. Divák prichádza do kinosály z reálneho sveta. A ak má z neho inú skúsenosť, ako vidí vo filme, môže mať pocit, že ho klamete.

Zapojili sa do vášho nakrúcania aj domáci Ostravčania?

Boli aj medzi tvorivými pracovníkmi, medzi ľuďmi v štábe. Nezamestnaní vo veľkých scénach v priestoroch fabriky - to všetko sú chlapi z Ostravy. Keď sme im povedali, aby sa pobili, naozaj sa mlátili. Myslím si, že vo filme sa prejavilo, že sme ich nevozili z Prahy.

Čím bola pre vás Ostrava vizuálne zaujímavá?

Všetci si myslia, že film sa dá nakrúcať len v Bratislave, Prahe alebo na nejakej nekonkrétnej dedine. Ostrava je pritom nesmierne zaujímavá, je učebnicou architektúry. Nájdete tam secesiu, funkcionalizmus i pokusy socialistického realizmu. Má priemyselné jadro, ale je v nej aj pestrý kultúrny život. Ostravčania sú naň hrdí, nemajú radi, keď sa zobrazuje jednostranne. My sme si však mohli vybrať len úzky fragment, ktorý patrí k sociálnemu príbehu.

S priemyselným charakterom mesta korešpondovali aj farby vášho filmu.

Chceli sme, aby bol obraz brutálnejší. Je preto kontrastnejší, posunutý do temnejších tónov. Martin Štrba použil pohyblivú kameru, vždy sa spoza niečoho vynárala, za niečím strácala. Aj tým vznikla atmosféra filmu, je v ňom viac života, nie je nablýskaný a učesaný.

Robili ste s mladými slovenskými hercami, za čo by ste ich pochválili?

Sú to osobnosti. Nedajú sa vtlačiť do čohosi, čo im nie je prirodzené. Snažia sa pochopiť, čo od nich chcete, a potom to urobiť po svojom. Chcú byť pravdiví a autentickí v každej situácii. A to je veľmi dobre.

Na konci filmu sa po mnohých problémoch hrdinov objavuje nádej. Našli ste ju pri písaní ľahko?

Keď už ide človek do kina, mal by z neho vychádzať aspoň s iskričkou nádeje, s pocitom, že život má predsa len zmysel. Našich hrdinov všetky trápenia, čo prežili, opäť spoja, ale zároveň sa ich cesty rozchádzajú. Že úplne na záver skáču na trampolíne, to je len taká emócia. Tým významovým koncom sú tri zábery predtým.

Vedeli by ste si tento film predstaviť bez humoru?

Keď sme robili s Ondrejom Šulajom Nehu, povedal som mu, že sa na tom nikto nesmie zasmiať. Ale keď som videl ľudí, ako odchádzajú z kina zbití, nemal som dobrý pocit. Pri filme Všetko čo mám rád sa mi strašne zapáčilo, že v ľuďoch vyvoláva tichý úsmev. Humor relativizuje aj to, čo sa zdá nespochybniteľné, a ak je správne použitý, prináša nový druh poznania.

Hudbu nahrali výborní muzikanti. Bolo jej nahrávanie pre vás jednou z príjemnejších fáz?

Žiadna fáza taká nie je. Stačí, že dáte hudby veľa alebo málo, alebo ju nasadíte nesprávne, a už je problém. Najprv som ju chcel použiť len ako interpunkciu pod obrazové predely. Ale Vlado Godár prišiel s tým, že by chcel charaktery hrdinov zmäkčiť, aby neboli takí jednoznační. A tak vymyslel celú vrstvu nežných hudieb. Bez neho by bol možno film menej zrozumiteľný a emotívny.

Trvá hodinu a pol. To dnes nie je dlho.

Pôvodne mal mať stodesať minút. Ale strihač Jirko Brožek mu dodal dynamiku. Nič nevyhodil, len zábery trochu natlačil na seba. Mám radšej pomalšie filmy, ale tentoraz som sa podvolil, chcel som, aby náš film vysielal energiu.