Tvrdenie, že štát je zlým vlastníkom a ešte horším podnikateľom, nie je žiadnym ideologickým konštruktom, ale zovšeobecnením, ktoré vzniklo ako výsledok dlhodobého pozorovania činnosti štátnych orgánov. Štát k svojej zlej povesti neprišiel preto, lebo jeho občania sú predpojatí voči jeho predstaviteľom, ale z toho dôvodu, že vidia a pociťujú následky ich činov. Nákup a predaj akcií VSŽ, ktorý sa udial v réžii Dzurindovho kabinetu, je jedným z príkladov, ktoré zlú povesť štátu vysvetľujú, ale vonkoncom neospravedlňujú.

Na konci roku 1998 VSŽ Košice neboli schopné splácať svoje záväzky, a tak musel rezešovský kindermanažment uvoľniť miesto Gabrielovi Eichlerovi. On za niekoľko mesiacov firmu stabilizoval a v septembri 1999 odrazil aj posledný pokus skupiny Rezeša staršieho i mladšieho vrátiť sa na bývalé pozície. Pri hľadaní strategického investora sa potom angažovala nielen vláda, ale aj premiér, ktorý na jar roku 2000 osobne rokoval o konkrétnej podobe Memoranda o porozumení.

Výkonná moc štátu, ktorá mala najlepšie informácie, že U. S. Steel vstúpi do železiarní a že americké prevzatie ich hutníckeho jadra je iba otázkou času, otáľala s nákupom akcií VSŽ dovtedy, kým ju nepredbehla Penta Group. Vláda najskôr ohlásila dohodu s investorom a až potom sa začala starať, ako nadobudne také percento akcií, ktoré jej umožní, aby na valnom zhromaždení akcionárov dohodu aj presadila. Zabezpečiť to mal minister hospodárstva Harach a ten tým poveril Transpetrol. Keby bol štátny podnik nakupoval akcie ako prvý, mohol ich mať po 85 až 100 korún za kus. Keďže vláda sa nechala predbehnúť, zaplatila za jednu v priemere 209 Sk. Štát tým prišiel asi o štvrť miliardy korún.

Ďalšie desiatky miliónov stratil preto, lebo „využíval“ služby sprostredkovateľov. Namiesto toho, aby nákupom akcií na verejných trhoch poveril niektorú investičnú banku, vykupoval celé balíky akcií od veľkých akcionárov. Jeden z príkladov, ako to prebiehalo, opísal redaktor Maroš Sýkora.

Poštová banka predala svoje akcie spoločnosti londýnskej spoločnosti Tricorn Investments - tá za jednu akciu zaplatila 155 Sk. Ešte v ten istý deň ich však predala slovenskej Slávii Capital už po 170 Sk za kus. Tá ich predala spoločnosti Capitalue, S. A., Luxembourg, a opäť drahšie. Až od nej kúpil balík akcií štátny Transpetrol, ktorý na to dostal pokyn od ministra Haracha. Capitalue, dobrý obchodný partner Slávie Capital, žiadal od štátu za jednu akciu 200 korún. Aj ich dostal. Iba na tomto jednom obchode získali sprostredkovatelia ľahko a bez námahy - približne 11 miliónov korún.

Štát pritom kupoval aj akcie, ktoré mal kontrolovať aj bez toho. V Poštovej banke, ktorá bola pôvodným majiteľom balíka akcií, mal totiž štát také postavenie, že mohol na valnom zhromaždení akcionárov VSŽ s týmto balíkom počítať. Pravda, ak by bol ustriehol, aby jeho banka nepredala akcie do Londýna…

Spôsob, akým vláda zabezpečila vznik U. S. Steel Košice, výstižne zhodnotil ekonomický redaktor Radoslav Baťo: „Vstup strategického investora, od ktorého závisí celý región, sa mení na bohapustý kšeft pre rôzne lobistické skupiny. Dalo sa to očakávať, ale zvolená forma v réžii štátu potvrdila najčernejšie obavy.“ Treba povedať, že po roku a pol sa najčernejšie obavy potvrdili druhý raz.

Po oddelení oceľového jadra železiarní, z ktorého sa stal U. S. Steel Košice, zostal zvyšku železiarní nielen starý názov, ale aj staré starosti. VSŽ Košice opäť potrebovali stabilizáciu a investora. Nový generálny riaditeľ VSŽ Bidovský preto ohlasoval, že pôjde eichlerovskou cestou.

Predpokladalo sa, že štát, ktorý kontroloval 51 percent akcií VSŽ, sa aj druhý raz dohodne s U. S. Steel. Po dlhých mesiacoch rokovaní však k dohode nedospeli - v novembri 2001 to obe strany priznali aj verejne. Jednoducho sa nedohodli na cene. Vláda žiadala viac, ako U. S. Steel ponúkal. Pretože Transpetrol má sprivatizovať ruský Jukos, predaj akcií VSŽ z jeho portfólia sa stal taký naliehavý, že vyvolal pozornosť veľkých burzových hráčov.

V polovici októbra 2001 sa burzová cena jednej akcie VSŽ pohybovala na úrovni 465 Sk. Do konca novembra klesla o 210 korún a na začiatku decembra zostúpila na stokorunovú hranicu. Tento osemdesiatpercentný pokles bol výsledkom burzovej manipulácie - zjavne špekulatívneho znižovania ceny. Minister Harach po rokovaní vlády 19. decembra vyhlásil, že z toho dôvodu predaj akcií VSŽ pozastavuje. Ale už o dva dni dal súhlas, aby ich Transpetrol predsa len predal niekomu, kto bol na túto možnosť už dobre pripravený. Dôvod, prečo tak náhle zmenil názor, vysvetlil za ministra jeho hovorca Peter Chalmovský - vraj zvážil všetky okolnosti a riziká vrátane odhadu nemenovaných odborníkov, že cena za jednu akciu VSŽ môže opäť klesnúť. Preto dostal šéf Transpetrolu Štefan Czucz súhlas, aby predal celý balík po 160 korún za kus. Rozhodnutie ministra prekvapilo FNM a jeho prezidenta Kojdu a šokovalo predstavenstvo VSŽ a jeho predsedu Bidovského.

FNM sa totiž spoliehal na dohodu s ministerstvom hospodárstva, že podiely štátu sa budú predávať spoločne. Vedenie VSŽ bolo šokované, lebo už aj pred médiami avizovalo, že odkúpi akcie firmy od Transpetrolu - za jednu akciu chcelo ponúknuť až 200 Sk. Anton Bidovský dokonca vyhlásil, že o záujme VSŽ o vlastné akcie, ale aj o cene, akú boli ochotné zaplatiť, vedel tak minister Harach, ako aj šéf Transpetrolu Czucz. Toto tvrdenie vzápätí poprel tak ministrov hovorca, ako aj Štefan Czucz.

Z ich vyhlásenia, že o žiadnej takej ponuke nevedeli a že žiadna ani neexistovala, vyplýva jedno.

Anton Bidovský, predseda predstavenstva VSŽ Košice, ktorý na svoj post prišiel z vôle vládnych strán, obvinil člena vlády a šéfa štátneho podniku, že nekonali v záujme a v prospech štátu, lebo ho vedome pripravili prinajmenšom o 141 miliónov korún. Čo nemusí byť konečná cena straty, akú tým štát utrpí.

Ak by VSŽ o svoje akcie neprejavili záujem, povinnosťou vlády a ministra bolo, aby tento záujem vyvolali, pretože to bolo v záujme štátu. VSŽ ako vlastník akcií mohli znížiť základné imanie firmy a vyrovnať tak straty z minulých rokov. Ako štátny akcionár by mali nárok na alikvotnú časť z 3,5 miliardy korún, ktorú podľa zmluvy americký investor ešte doplatí za kúpu oceliarskej výroby.

Noví podielnici, ktorí anonymne nakúpili akcie na burze, nie sú strategickými investormi - nemajú záujem o fungovanie VSŽ, ale o to, aby akcie buď výhodne predali, alebo z nich inak profitovali. Komentátor týždenníka Trend Gabriel Beer vidí ako reálnu možnosť, že VSŽ rozpredajú a materskú spoločnosť pošlú do likvidácie. Ak by sa táto prognóza naplnila, mohlo by to spochybniť aj predaj hutníckej časti VSŽ americkému investorovi. Vláda by sama zmarila to, čo s veľkou námahou a ešte väčšími spoločenskými nákladmi urobila pre záchranu VSŽ v máji roku 2000.