Janina 12-ročná dcéra nechce chodiť na klavír, stále opakuje, že klavír nenávidí a že je tam nuda. Rodičom je to ľúto, lebo dcéra má dobrý sluch a navyše, okrem klavíra a výtvarnej nechodí na žiadne iné krúžky. Jana by jej už aj ustúpila, ale manžel je proti.

Internetových čitateľov sme sa spýtali: Je dobré nútiť dieťa chodiť na nepovinné krúžky? Aké sú vaše skúsenosti? Tu sú ich reakcie:

Puberta dnes prichádza oveľa skôr. To by si mali mamičky a ockovia uvedomiť. Dvanásťročné deti sa najviac bavia na ignorovaní všetkého, čo sa dá. Ak aj niekto chodí na klavír, často je pod paľbou vtipov a zdá sa mu to trápne. Ide aj o to, že pre dnešné deti je klavír, flauta, zbieranie známok či paličkovanie, asi ako bicyklovanie sa na "pionierovi" v čase, keď existujú najpremakanejšie horské bicykle. Pre obdivovateľov starej dobrej klasiky je to úžasné, ale koľko je takých detí? Žijeme v rýchlej a pretechnizovanej dobe a aj deti sú iné. Majú oveľa viac informácií o všetkom možnom, aj preto je omnoho ťažšie ich zaujať. Skúste sa poobzerať po nových záujmových krúžkoch. Nové tanečné krúžky, latino, hip hop, fotografické krúžky, filmové, počítačové - niečo z našej doby.

Moja sestra má trinásť, najradšej pozerá s kamoškami strašidelné filmy a číta kopu zaujímavých kníh. Brat má dvanásť, hrá počítačové hry, bicykluje sa s kamošmi a hrá tenis. Mali by sme si uvedomiť realitu, aké sú dnešné deti a prispôsobiť tomu aj naše očakávania, a nie skostnatene čakať, že budú plniť naše nesplnené sny či udržiavať slovenský folklór. Je oveľa príjemnejšie, keď to vyjde z nich samo. A ešte niečo. Každá pubertálna generácia potrebuje niečo, s čím vytočí starších. Drogy, sex a alkohol, to tu už bolo. Teraz letí apatia ku všetkému a všetkým, úžasne sa tým vytáčajú pedagógovia a rodičia a oni sa na tom jednoducho bavia.

o o o

Možno sa treba poobzerať po inom učiteľovi. U mňa to pomohlo. Napriek talentu som to však ďaleko nedotiahla. Čo ma však teší, je, že po tých rokoch chodenia na klavír necítim k nemu odpor (cvičila som nerada až strach), dokážem si zahrať nejaké skladby a dokonca potešiť aj svoje okolie. Myslím, že k tomu by celé to "mučenie" malo viesť. Tých, ktorí idú ďalej na konzervatórium a venujú sa hudbe profesionálne, je dosť málo.

o o o

Mám vyše 40 rokov a aj ja som nenávidela chodenie do hudobnej a chodila som dokonca poza školu (kým mi na to neprišli). Potom ma mamička donútila dokončiť prvý cyklus. Vtedy som ju za to nenávidela. Dva roky na to ma prijali na pedagogickú fakultu, najmä vďaka tomu, že som mala ukončenú ĽŠU. Doteraz som za to mamičke vďačná, aj keď zo mňa nie je žiaden virtuóz.

o o o

Ja som musela šesť rokov chodiť na husle. Najväčší mindrák môjho detstva. Myslím, že moji rodičia boli v tom čase príliš mladí na to, aby pochopili moje trápenie, aj keď mi chceli, samozrejme, len to najlepšie. Napokon som si to vyplakala. Dnes nemám ani šajnu, ako niečo zahrať. Nikdy by mi to na nič nebolo. Je zo mňa celkom úspešná právnička.

o o o

V mojom detstve všetci susedia z okolia dávali svoje deti na tenis. Ako to už býva, na tenis som začala chodiť aj ja a plytvala som energiou na nesprávnom mieste. Všetci sa rozprávali len o tenise a lyžovaní. Skrátka to frčalo. Ja by som oveľa radšej chodila do výtvarnej alebo na jazyky. Myslím si, že najlepšie je dcéru zapísať do dvoch, prípadne viacerých krúžkov naraz. Po roku bude jasné, ktorým smerom sa treba ubrať.

o o o

Nechodila som na nijaký krúžok. Jednak sa mi nechcelo a jednak tie, čo boli k dispozícii u nás na dedine, nespadali do sfér môjho záujmu. Keď som prišla na strednú školu, horko som svoju nechuť ku krúžkom oľutovala. Mnoho spolužiakov sa poznalo práve odtiaľ. Môjmu synovi sa teraz nechce hodiť na karate. No trvám na tom, že do určitého stupňa tam chodiť bude. Prečo? Nuž, každý máme povinnosti, ktoré sa nám robiť chce, a tie, ktoré sa nám robiť nechce. Aj syn - má trinásť, a keď na tréningu musí makať, to je blbý tréning, no keď si v zrkadle obdivuje korytnačku na bruchu, je rád, že niečo predsa len z toho karate má. Myslím si, že raz bude rád, že vie niečo, čo iní nevedia. Niekde som čítala, že mládež túži po originalite, a preto sa oblieka rovnako. Dlho som nerozumela, o čom to je, až pri synovi som na to prišla - najlepšie je nevytŕčať z radu, byť stádovitý. Nuž, ale výchova je aj o tom, že ich k originalite musíme doviesť.