Je len jedno miesto na svete, kam kosatky prichádzajú loviť uškatce na súš. Je to argentínsky polostrov Peninsula Valdés. Dve pláže polostrova, kde sa táto zvláštnosť deje, sú prístupné verejnosti, na jednu je zákaz vstupu. Práve sem sa dostala malá výprava filmárov a fotografov, vrátane Čecha Richarda Jaroňka. Tri týždne tu žili uprostred kolónie uškatcov a čakali na útok kosatky, ktorý je veľmi zriedkavý. Za celý ten čas zažili iba jediný, zato mali spústu času skamarátiť sa s uškatcami.
Predvčerom odletel fotograf Richard Jaroněk na Borneo za orangutanmi. Pritom len minulý týždeň sa vrátil z Juhoafrickej republiky, kde fotil svoje milované žraloky veľké biele ľudožravé. V deň návratu do Európy, napriek časovému posunu, absolvoval v Bratislave vernisáž svojej výstavy Mokrý vesmír, ktorá potrvá do mája. Na vernisáži sa zabával do siedmej ráno a o dve hodiny na to mal ešte sily na rozhovor pre SME. Musel predsa splniť sľub, ktorý dal pri interview o fotografovaní žralokov ľudožravých bez ochrannej klietky, že nabudúce porozpráva o ďalšom unikátnom zážitku. Ako tri týždne stanoval uprostred kolónie uškatcov na argentínskom polostrove Peninsula Valdés. Na jedinom mieste na svete, kde na ne útočia kosatky a lovia ich priamo z pláže.
Prológ
Na začiatku bola expedícia za žralokmi, kde sa Richard Jaroněk spriatelil s argentínskym fotografom Leonardom Facciom a argentínskym kameramanom Luisom Pettitom.
"Raz sa ma opýtali - nechceš ísť aj na kosatky? Vravím jasné. Začala sa teda organizovať výprava, ale aj tak trvalo pol roka, kým sa to podarilo. Potrebovali sme totiž povolenie od argentínskej vlády, aby sme mohli na polostrove Peninsula Valdés fotografovať moment, keď kosatka zaútočí na breh a snaží sa uloviť uškatca. Nedali nám ho, lebo sme odmietli podmienku, že odovzdáme všetky zábery, ktoré urobíme, aby si z nich polovicu vybrali. Myslel som, že je po výprave, no Leonardo ma upokojil - neboj sa, máme riešenie. Podplatíme policajta, ktorý to tam stráži, aby prižmúril oko a tváril sa, že nás nevidí. Zasvietili mi oči - tak toto poznám aj z domova. Systém máme rovnaký."
Smradľavé mimikry
Polostrov Peninsula Valdés je jediné miesto na svete, kde kosatky útočia na uškatce vyhrievajúce sa na pobreží. Sú tam tri takéto pláže. Dve sú sprístupnené a fotia tam nielen turisti, ale aj všetci svetoví fotografi, ktorí sa snažia o unikátne zábery loviacej kosatky.
"Na brehu je plot, k zvieratám nikto nesmie. Je to v podstate turistika, a to nás nezaujíma. My sme sa vďaka päťdesiatdolárovému úplatku na deň ocitli na tretej pláži, mieste, kam sa nedostal žiaden tím National Geographic."
Sprievodcom im bol domorodec Ramón Rozáles.
"Úžasný človek. Indián s dlhými šedivými vlasmi, kučeravými ako pudlík. Má dva metre, orlí nos a preseknuté zuby. Keď lovil ryby, odtrhlo sa mu lanko a zuby prerezalo na polovicu. Zažil aj útok kosatky. Potápal sa pre mušle a ona zaútočila, lebo si myslela, že chce ohroziť jej mláďa. Skrčil sa za prútený kôš a čakal, kedy ho šesťmetrový kolos zožerie. No meter pred ním sa zastavila a nechala ho tak. Jeho zážitky by vydali na samostatný rozhovor."
Keď Ramón priviedol výpravu na miesto, Richard mal pocit, že sa zblázni od šťastia. Všade uškatce. Stany si rozložili kúsok od kolónie. Neprekážal mu ani smrad, typický pre veľké zhromaždiská zvierat.
"Nepáchlo to tam totiž až tak strašne ako v Juhoafrickej republike, kde sme navštívili podobné kolónie, lebo tam chodia loviť biele žraloky. V horúčave bol puch na ostrovoch fakt neznesiteľný. Na Peninsule však neustále fúkal silný vietor, takže zápach trochu rozohnal. No najmä, dennodenne sme sa k uškatcom plazili po kamenistej pláži plnej výkalov, takže sme smrdeli rovnako ako ony. A nos si zvykne."
Postrácaní jasličkári
Útoky kosatiek na pobrežie sú veľmi zriedkavé, takže výpravu čakalo nekonečné čakanie. Tri týždne trpezlivosti boli korunované jediným útokom! Aby sa dobrodruhovia nenudili, kým jeden strážil hladinu, či sa neobjaví trojuholníková plutva, ostatní sa zbližovali s uškatcami.
"Dostať sa až k nim nebolo vôbec jednoduché. Znamenalo to ľahnúť si na zem a plaziť sa s ťažkou technikou na chrbte aj štyridsať metrov. Keď samica zbystrila, zastali sme, a keď sa upokojila, zase pomaly postupovali. Kým sme sa priblížili, trvalo to strašne dlho, lakte sme mali rozodrané do krvi. Odmenou však boli úžasné momenty. Zložil som teleobjektív a zistil, že rovno pred nosom mám nádherné bábätko."
Rodinku uškatcov tvorí samec, päť až desať samičiek a na každú pripadá jedno až dve mláďatá. Jedno však väčšinou umrie, lebo pre dve niet dosť mlieka. Úmrtnosť je však v skutočnosti ešte oveľa vyššia. Až dve tretiny mláďat neprežijú prvé tri - štyri dni. Jednoducho sa postrácajú.
"Bolo príšerné pozorovať to. Malé uškatce sú rozkošné hravé bábätká, ktoré sa hneď po narodení zhromaždia do ,jasličiek'. Ako malé detičky sa spoločne hrajú na kraji mora v plytkej vode, lebo ešte nevedia plávať. V zápale hry sa však posúvajú po pobreží ďalej a ďalej od matky. No a potom sú hladné a začnú volať mamu. Tá ich počuje, odpovie a vydá sa ich hľadať. No kým dorazí na miesto, odkiaľ bečali, mláďatá sa vrátia späť, odkiaľ počuli ju. Je to šialené, ako sa nedokážu nájsť. No je to podľa princípu, že prežiť môže iba najsilnejší jedinec, ostatné nemajú šancu."
Neľútostná príroda
Stratené mladé pribehnú k cudzej samici, ktorá práve volá na mláďa. Myslia si, že je to ich mama. Lenže ona privonia a ak mláďa nie je jej, nemilosrdne ho odstrčí. Iba výnimočne nejaké adoptuje, ak prišla o vlastné, ktoré ulovila kosatka. Väčšina stratených mláďat zostáva napospas osudu. Zúfalé a hladné o pár dní umierajú.
"Boli to otrasné zážitky. Prišlo za mnou malé bábätko, na uslzených očiach a papuľke bolo vidieť, že už deň - dva nemalo mlieko. Papuľka je normálne ružová, no bez výživy celkom sčernie. Zvieratko trasúce sa od zimy sa ku mne priplazilo z posledných síl a privinulo sa mi k ruke. Keď zájde slnko, teplota tam totiž v okamihu klesne aj o pätnásť stupňov. Zimomravo sa teda ku mne schúlilo a o chvíľku bolo mŕtve. Pomôcť sa nedalo. Tak to v prírode funguje."
Richard zdôrazňuje, že príroda je síce krutá, ale v mene toho, aby populácia bola kvalitná. Keď však do prírody zasahuje človek, nie je na to ospravedlnenie. Spoznala to aj Peninsula. Hoci miestne uškatce nikdy nezažili hromadné vyvražďovanie pre kožušiny, lebo kolónia je primalá na to, aby sa to lovcom oplatilo, na ľudí tam doplatili tučniaky.
"Miestni nám rozprávali, ako do zátoky prenikla ilegálne čínska loď a vylovila všetky sardinky. Práve v čase, keď sa na pevninu vracali po párení v mori tučniaky. Úplne vyčerpané dosiahli zem, a keď si oddýchli, vybrali sa do mora doplniť tukové zásoby. Lenže, nikde žiadna rybka. Jeden po druhom sa vracali na súš a umierali. Každý deň ležalo na plážach stopäťdesiat mŕtvych tučniakov, za týždeň ich hladom uhynulo dvanásťtisíc."
Usoplený kamarát
Na polostrove veľa naozaj veľkých samcov - uškatcov nebolo. Keď oplodnia samice, odplávajú do studených vôd. Na Peninsule zostáva len zopár jedincov, aby strážili kolóniu. Sú to však parádne kúsky. Na porovnanie, samica váži asi osemdesiat kíl a samec dvestopäťdesiat! Zuby má väčšie než lev, nie nadarmo sa mu po anglicky hovorí "sea lion", teda morský lev.
"Samce sú skutočne impozantné. K jednému som sa priblížil na dvadsať centimetrov. Na rozdiel od samíc, ktoré boli opatrné, sa vôbec nebál. Vedel, že ho nemôžem ohroziť, a tak len ležal a pozoroval ma. A zrazu si ležérne odfrkol. Nozdry mal plné hlienu, takže som mal okamžite dolepený celý objektív."
Richardovi sa podarilo nalákať samca aj do vody.
"Bolo neuveriteľné, ako sa s nami bláznil. Ľahol si na dno a čakal, kým sa za ním ponoríme. Keď videl, akí sme neohrabaní, naschvál robil výpady zozadu, zabával sa, ako sa za ním otáčame. Potom mi preplával medzi nohami, kolegovi sa zahryzol do plutvy. Zaujal ho objektív kamery a rozhodol sa preskúmať ho. Narazil doň ňufákom, bola to rana ako z dela. Bolo však vidno, že neútočí naozaj, len sa zabáva. Keď som vyplával na hladinu, aby som sa nadýchol, vynoril sa meter vedľa mňa a jasne mi dal najavo - no poď už, poď, hráme ďalej!"
Bozk
Plávanie s uškatcami bolo úžasné. S mláďatami nebol žiaden problém. Stačilo navliecť si čierny neoprén, aby filmári vyzerali ako ony, a po chvíli boli kamaráti.
"Ležali sme medzi nimi, škrabkali ich po bruškách, ony po nás liezli, jemne nás okusovali. Ťažšie už bolo prilákať matku. Keď dojčí, takmer sa nehýbe, nežerie, ani nepláva. Aby som ju dostal k vode, začal som teda bečať ako mláďatko. A naozaj, jedna samica prišla. Zastavila sa asi tri metre odo mňa a dívala sa, čo som za čudo. V čiernom neopréne som vyzeral ako uškatec, aj som rovnako smrdel, ale predsa len som bol nejaký čudný. Začudovane zavrtela hlavou a ja som urobil to isté. Zaujalo ju to a priblížila sa na meter. A zrazu sa načiahla a dala mi pusu na čelo. Až ma popichali jej fúziky. Napísal som o tom poviedku, ktorú som nazval Lachtaní milenka."
Kolosy
Nezabudnuteľným zážitkom bolo stretnutie s tuleňmi sloními, ktorých samec váži štyri a pol tony. Je to druh, ktorému hrozí vyhynutie. Česi ho volajú rypouš, podľa typického prevísajúceho nosa pripomínajúceho rypák.
"Luis zámerne tajil, že tam žijú. Vedel, akí sme všetci magori, že by sme za nimi hneď liezli. Lenže, keď sa na nás rozbehla uškatčia mamička, stačilo sa postaviť a ona sa zastavila. Predsa len sme boli rovnaká váhová kategória. No už dvojročné mláďa tuleňa slonieho váži osemsto kíl!"
Na tulene slonie narazil Richard náhodou, keď sa už desiaty deň túlal po zátoke a sledoval, či sa na hladine nezjaví trojuholníková plutva kosatky.
"Dívali sme sa po okolí ďalekohľadom a zrazu kamarát hovorí, čo sú to tam v diaľke za obrovské kamene? A zrazu sa to pohlo. Hneď sme vedeli, že sú to ony. Luisovi sme povedali, že ideme zbierať fosílie a nenápadne sme obehli polostrov. Museli sme sa ponáhľať, aby sme vystihli odliv, lebo príliv by nás pri nich uväznil, odrezal nás od zvyšku pevniny a tábora."
Keď konečne muži dorazili na miesto, kde pospávali kolosy, začali sa k nim plaziť.
"Boli úžasné. Kým uškatce sú chlpaté a hnedé ako medvedíky, tieto sú kovovolesklé. Priplazil som sa k samici, ktorá vážila minimálne tri razy toľko ako ja, a to bola ešte takmer mláďaťom. Dívala sa mi do foťáka z pol metra, nepotreboval som ani objektívy. Zrazu na mňa zabečala, tak som sa oproti nej vzoprel na rukách. Nenechala sa však zastrašiť a ešte postúpila. Kričal som na parťáka - rýchlo foť, kým ma nepohryzie, lebo bude malér! Zuby má totiž plné infekcie. Ale ona si tiež len odfrkla a už som sa pakoval, lebo techniku, ale aj tvár som mal zase celú od sopľa."
Filmári videli aj konflikt dvoch samcov.
"Jedna samička sa vyplašila, uhla a narazila do samca, ten drgol do druhého a už boli v sebe. Hoci boli malé, vážili 'iba' tonu a merali tri metre, keď sa oproti sebe vztýčili, bolo to impozantné. Rypáky, ktoré im inak prevísajú cez papuľu, sa pokrčili, nozdry sa nafúkli. Stáli iba na zadných plutvičkách a zrazu do seba narazili mohutnými telami. Zaznela ohromná detonácia. Takto to zopakovali asi päť ráz, okrem toho sa hrýzli, jednému sa na hrudi objavila obrovská krvavá rana. Bolo to hrozivé, neviem si vôbec predstaviť, čo sa deje, keď sa do seba pustia naozaj obrovské samce."
Ploty z veľrybích kostí
Život s uškatcami bol nesmierne zaujímavý, stretnutie s tuleňmi sloními tiež, ale výprave sa stále neukázal hlavný aktér - kosatka.
"Od domorodcov sme o nich počúvali úžasné príbehy. Je tam nádherná rybárska dedinka Puerto Pyramidos, kde sú ploty ešte z veľrybích kostí. Dnes už však veľryby nelovia, živia sa tým, že za nimi vozia turistov. Kosatky sú ich božstvom. Majú ich aj pomenované. Najväčší samec sa volá Mel, jeho sestričky Antu a Ganchu."
Hoci je kosatka dravec, ktorej sa bojí aj veľký biely žralok, pre človeka nie je nebezpečná.
"Zaznamenaný je jediný prípad, keď omylom zaútočila na surfistu. Hneď ho však pustila. Nezabila ho, len trochu pomliaždila. Naopak, je množstvo prípadov, keď kosatky zachránili plavcov pred žralokmi. Na ňufáku ich doslova dotlačili k brehu."
V dedinke filmári spoznali impozantného chlapíka, ktorý sa s kosatkami doslova kamarátil.
"Vyzeral ako harmonikár z filmu Vtedy na Západe. Po pláži jazdil na bielom koni, prišiel k brehu, vytiahol fúkaciu harmoniku a začal hrať vysoké tóny. Videl som fotky, ako stál po kolená vo vode a kúsok pred ním ho počúvali obrovské kosatky.
Sú to veľmi inteligentné zvieratá. Ich slovná zásoba - pískanie, kvílenie, bručanie - je bohatšia než u ľudí. Počúval som o nich s otvorenými ústami výborné historky a vravel si, kedy sa konečne ukážu aj nám?"
Adrenalín
Kosatky si však dávali načas. Filmári sa od rána do večera striedali na postriežke s ďalekohľadmi, aby neprepásli, keď sa na obzore zjaví plutva.
"Všeličo sme už o nich vedeli. Napríklad, že útočia tesne pred vyvrcholením prílivu, keď sa pláž pod skalou zmenší. Ako voda stúpa, uškatce ustupujú, lebo sa rady slnia. Napokon sa zhromaždia na malom kúsku zeme a nemajú kam ujsť, lebo za nimi je už bralo. Vtedy kosatky zaútočia. Je to na minútu vyrátaná chvíľa, keď voda ešte trošičku stúpa. Je to preto, že keby náhodou vyštartovali priďaleko a uviazli na pevnine, stúpajúce more ich nadľahčí."
Aj tak však kosatky pri útoku na pevninu veľmi riskujú. Najmä mláďatám sa stáva, že predsa len silu neodhadnú, zostanú na brehu a udusia sa.
"Nechápal som, prečo takto riskujú, keď si bez problémov môžu ryby naloviť v mori. Dozvedel som sa, že je to vlastne zábava. Ako keď ľudia robia adrenalínové športy. A tiež je to tréning. Skúsené kosatky učia mladé obratnému loveniu."
Útokov na pevninu je však veľmi málo.
"Luis ich nakrúcal deväť rokov a za ten čas zažil iba sedemdesiat útokov. A z toho bolo použiteľných len pätnásť záberov, ktoré však stáli za to. Napríklad má Mela, ako chytil stokilového mladého tuleňa slonieho. Alebo ako ukoristil z brehu maličkého uškatca. V obrovských zuboch ho opatrne držal za plutvičku a vrátil sa do mora. Okolo krúžila celá kosatčia rodinka a pozorovala ho. Ponoril sa, no po chvíli sa zase vynoril a čakal, kým sa malé nadýchne. Opakoval to snáď desať ráz, vyslovene sa s ním pohrával ako mačka s myškou. A potom zase priplával k brehu a nezranené mláďa pustil. Pýtal som sa, čo to znamená? Poučili ma, že to učil mladé kosatky techniku lovu na súši. A keďže nebol hladný, zbytočne nezabíjal. Alebo iný záber. Na hladine skákal delfín a zrazu sa za ním vynoril Mel. Vidno, ako skáču - dvojmetrový delfín a za ním sedemapolmetrový kolos. Po niekoľkých skokoch však kosatka zmizla. Myslel som si, že ju to prestalo baviť, no vtom sa vynorila rovno pod delfínom, vymrštila sa a doslova ho prehryzla. Boli to zábery na Pulitzerovu cenu, veď ich aj BBC kúpila za obrovské peniaze."
Naháňačka s kosatkami
A potom sa konečne na hladine objavila obrovská plutva. Po viac ako dvestohodinovom čakaní bola trpezlivosť výpravy odmenená niekoľkosekundovým útokom kosatky na uškatca.
"K pobrežiu priplával práve sedemmetrový Mel so svojimi 'malými' sestričkami Ganchu a Antu. Trvalo dve hodiny, kým si vybrali, kde zaútočia. Pre nás to však bola katastrofa, lebo pre kosatku preplávať trojkilometrovú vzdialenosť bola hračka, ale my sme museli, naložení ťažkou technikou, behať po kamenistom brehu. A len čo sme dobehli a rozložili sa, ony sa otočili a plávali na druhú stranu. Pekne nám dávali zabrať, keď zrazu Luis, zavelil - stop, teraz príde útok! Naozaj, na jednom mieste mláďatá ozlomkrky bežali z plytčiny."
Útočila štvormetrová Antu. Útoku predchádzala hra. Kosatky plávali tak blízko pobrežia, že sa bruchami odierali o dno. Samozrejme, matky ich zbadali a začali bečať, takže škôlka, ktorá sa váľala vo vode, z nej hneď vybehla.
"Vravím, je to v háji, ušli! No Luis ma upokojil - neboj sa, vidíš pri brehu tú vlnku? Vravím, áno, no a čo? Tak to nie je vlnka, ale oko! Naozaj, kosatky neodplávali, iba si ľahli na bok, aby skryli plutvu a pozorovali pobrežie. Samice ich nevideli a pustili mladé späť k vode. A vtedy sa voda rozvírila a Antu vystrelila ako raketa, rýchlosťou sedemdesiat kilometrov za hodinu. Chytila jedno mláďa, otočila sa a zmizla v mori. Samozrejme, ako na potvoru to bolo asi sto metrov od nás, takže na fotkách je úplne maličká. Fotograficky to teda nevyšlo, ako som si predstavoval, ale aj tak som bol šťastný. Bol to mystický zážitok."
Levy z morských hlbín
Uškatce zaraďujeme k plutvonožcom. Anglický názov sea lions, alebo po česky lvoun, súvisí s dlhou srsťou na krku a chrbte, ktorá pripomína hrivu. Samec váži priemerne 200 kg, váha sa však môže vyšplhať až na 360 kíl. V čase rozmnožovania neprijímajú samce niekoľko týždňov potravu, ako zdroj energie im slúži veľké množstvo podkožného tuku.
Samice sú podstatne menšie, vážia do 80 kg. Väčšinou rodia jedno modrooké tmavosivé mláďa, ktoré v dospelosti zhnedne. Pôrody bývajú na prelome novembra a decembra, až deväťdesiat percent uškatcov sa narodí počas jediného mesiaca. Sú to cicavce kojené zhruba do roku života. Úmrtnosť mláďat je však vysoká, väčšina sa nedožije jedného roka kvôli predátorom, alebo sa v kolónii postráca.
Uškatce sú šelmy a výborní plavci, vydržia plávať aj niekoľko hodín. Živia sa najmä rybami a ďalšími morskými živočíchmi, ale aj tučniakmi. K ich hlavným nepriateľom patria žraloky a kosatky. Práve ako zdatných lovcov rýb ich v minulosti prenasledovali rybári. Začalo sa s hromadným zabíjaním, až v posledných rokoch vznikli programy, ktoré ich lovenie regulujú. V súčasnosti sú ich stavy stabilizované, ale ochrana jednotlivých lokalít je rozdielna. Napríklad v Argentíne bolo v rokoch 1917 - 1953 zabitých až 250 000 zvierat pre kožušiny. Na trhu sa však cenia aj ich genitálie, ktoré v Ázii považujú za afrodiziakum, a niektoré národy jedia aj ich mäso.
Uškatce dokonca zamestnáva námorníctvo USA. Vycvičené zvieratá chránia vojenské lode pred prepadmi rýchlymi člnmi naloženými výbušninami alebo potápačmi s mínami. Krúžia okolo lodí a upozorňujú na všetko podozrivé, čo sa objaví pod hladinou.
Najznámejší uškatec v Európe bol určite Gaston z pražskej zoo, ktorý počas povodní plával až do Nemecka, kde ho chytili. Pri návrate domov zahynul od vyčerpania.
Richard Jaroněk (1969) pôvodne vyštudoval kožiarsku priemyslovku. K foteniu sa dostal cez potápanie. Dnes patrí k najuznávanejším fotografom na svete, má za sebou knihy, filmy a množstvo ocenení za fotografické unikáty, napríklad za prácu s veľkými bielymi žralokmi bez ochrannej klietky. Až do polovice mája má v Bratislave na Zadunajskej ulici v predajni Vodné športy výstavu Mokrý vesmír.
Sedemapolmetrová kosatka - samec Mel - v plytčine pri pobreží, na jedinom mieste na svete, kde kosatky lovia tulene slniace sa na súši.
Práve kvôli mohutnej hrive sa uškatce v angličtine volajú sea lions, teda morské levy.
Richard Jaroněk sa každý deň plazil po kamenistej pláži cez výkaly a po ostrých kameňoch desiatky metrov, aby sa, nehľadiac na lakte rozodrané do krvi, dostal až ku kolónii uškatcov. Odmenou mu potom boli takéto stretnutia.
Malé uškatce boli veľmi priateľské a rady si s filmári zaplávali. A potom si slastne zdriemli.
FOTO - RICHARD JARONůK
