Poviedky poľského autora Gustawa Herling-Grudzińského (1919 - 2000), žijúceho dlhý čas v talianskej emigrácii, nás vovádzajú do prostredia Talianska 20. storočia. Hoci súčasné, stále je toto jeho prostredie a prostredie jeho postáv omámené akýmsi archaickým duchom predkov a ich viery vo vyššie, nadprirodzenejšie možnosti.

Autor rámcuje mnohé svoje prózy zážitkami a prežitím vojny na južnom, talianskom fronte. Na základe vojnového kamarátstva nás rozprávač (veľmi sugestívne by sa mu dalo uveriť i ako autorovi) vťahuje do deja, ktorý je vždy poznačený akýmsi mysterióznym zážitkom. Rozprávač je vždy disponovaný na to, aby mu bolo rodinné tajomstvo zverené ako dobrému priateľovi a aby v ňom práve on objavil začiatok i koniec zamotanej nite. Tak v poviedke Saracénske preludy je to znova rozprávač, kto rieši vädnutie lásky zapríčinené zlým pôsobením miesta, ktoré pamätalo veľa krutostí, smrti, strachu.

Autor sa v prózach pohráva s postmodernými rozprávačskými postupmi. Dej osvetľuje jednoznačne sugestívne, hodnoverne, v poviedkach figurujú tie isté dátumy, napríklad ten, ktorý sa týka rozprávačovho presťahovanie do Talianska, rok 1955. Čitateľa dokáže presvedčiť, že to on sám autor podáva svoje skutočne prežité príbehy, ktoré esejistickou formou len ozvláštňuje o zamyslenia a prirovnania jednotlivých životných osudov k literárnym hrdinom z diel Shakespeara, Stendhala a iných.

Medze prijateľnej a pochopiteľnej medziliterárnosti však neprekročí. Dokonca sa prizná a informuje o tom, že odbočuje od deja, ba aj to povie, kam odbočuje. Tieto inštruktážne poznámky môžu vyrušovať, ak nie práve nahnevať, takisto niektoré slová, významovo zámerne, no znova veľmi priehľadne vytlačené tučnými písmenami v toku textu vyrušujú, sú príliš, ba až zbytočne nápadné.

Paralely motívov a ich archaizujúceho, historizujúceho zamerania sa dajú v talianskej literatúre nájsť (napríklad u Umberta Eca), erudícia rozprávača-autora (alebo, naopak, autora-rozprávača) v literárno-historických, umenovedných a aj historických otázkach tiež do značnej miery prihráva myšlienke postmodernosti, rozprávač referuje o existujúcich dielach, interpretuje ich s presnosťou a odvoláva sa na ne.

Menej zdatný a vzdelaný čitateľ môže ľahko podľahnúť kúzlu "informatívnosti" a esejistickej spomienkovosti v rozprávaní. Autorovi sa nedá uprieť schopnosť opísať veľmi širokú škálu vnemov, zážitkov a tém. Možno práve tým, že sa nestretol s cenzúrou, znamenali jeho poviedky pre poľského čitateľa po oslobodení výnimočný a skvelý jav.

Poviedky Gustawa Herliga-Grudzińského sú hlavne pre čitateľov, ktorým vyhovuje mysterióznosť, fascinácia mágiou a kresťanskou mystikou. Pre skúsenejších však príťažlivosť do značnej miery klesá po prečítaní niekoľkých textov, pretože výber tém je veľmi podobný, rozprávanie spočíva na tých istých tvárnych postupoch a jednoznačnosť rozprávača-autora, vševediaceho a v istých chvíľach až egoisticky zameraného na seba a svoju vševedúcnosť (hoci postmodernú?) čitateľa unaví a stavia kamsi do kúta ako nepotrebnú rekvizitu autorovho literárneho katarzu.

Autor: EVA ŤAPAJNOVÁ(Autorka je doktorandkou v Ústave slovenskej literatúry SAV)