Kniha rozhovorov Františka Cingera s Arnoštom Lustigom 3 x 18 (portréty a postrehy), ktorú vydalo Slovenské národné múzeum - Múzeum židovskej kultúry (Bratislava 2004, preložil Michal Nadubinský) patrí k žánru memoárovej literatúry. Kto pozná českého prozaika Arnošta Lustiga, vie, že jeho životné osudy sú priam predurčené na to, aby sa stali memoárovou látkou.
Tento pražský rodák (1926) pochádza zo židovskej rodiny, už v roku 1942 ho odtransportovali do Terezína, prešiel koncentračnými tábormi Osvienčim a Buchenwald a zážitky z týchto miest masového zabíjania natrvalo poznačili celú jeho literárnu tvorbu; počnúc zbierkami poviedok Noc a naděje, Démanty noci cez novely Dita Saxová, Modlitba pro Kateřinu Horovitzovou až po exilové romány Z denníku sedmnáctileté Perly Sch..
Ale nepochybne ovplyvnili aj jeho dráhu životnú, lebo ako mladý žurnalista sa dostal roku 1948 na tri mesiace do Izraela a písal o arabsko-izraelskej vojne, potom bol novinárom a scenáristom v Prahe, po sovietskej okupácii Československa emigroval najprv do Juhoslávie, neskôr žil v Izraeli a nakoniec sa usadil v USA, kde od roku 1973 prednášal na univerzitách tzv. tvorivé písanie a dejiny filmu druhej svetovej vojny.
O tridsať rokov mladší Cinger sa Lustigovi svojimi otázkami nevtiera, no vie, na čo sa pýtať. Hoci kniha nedodržiava dôsledne chronologický postup - ten tvorí len nevyhnutný rámec - Cinger začína Lustigovým detstvom. A ak všeobecne platí, že do detstva sa človek vracia najradšej, výnimkou nie je ani Lustigovo spomínanie na "raj s menami ocko, mama", ktorý sa v rokoch Protektorátu menil na stálu hrozbu smrti.
Interviewovaný potom rozpráva o svojej povojnovej činnosti v Prahe a nevynecháva ani vlastné ilúzie, ktorým vtedy podliehala veľká časť českých intelektuálov. Tu sa už stretávame s mnohými známymi menami, spomedzi ktorých Lustig osobitne vyzdvihol Ludvíka Aškenazyho, svojho dôverného kamaráta, tak ako sa ním neskôr stane Bohumil Hrabal. Cez charakteristické epizódy vykresľuje postavu Aškeho, ktorého manželkou bola dcéra Heinricha Manna: ako novinári boli spolu s Ladislavom Mňačkom v Izraeli, kde sa Lustigovi začali otvárať nielen brány do sveta, ale aj oči.
V Izraeli sa tiež oženil so sirotou Věrou, ktorá sa vysťahovala z Československa. K svojmu manželstvu a dcére Eve a synovi Pepíčkovi sa v knihe vracia vrúcnymi slovami. Za zmienku stojí, že Lustig sa obšírne rozpisuje i o nakrúcaní filmu Obchod na korze a autorovi literárnej predlohy Ladislavovi Grosmanovi.
Pre Lustigove rozsiahle monológy sú typické reflexie o veciach, problémoch i ľuďoch. Súvisí to určite aj s tým, že po celé roky bol konfrontovaný s inými kultúrami i skúsenosťami a teda nútený zaujímať stanoviská. K exilu, antisemitizmu, náboženstvu, súčasnému terorizmu, literatúre. V tomto ohľade sú zvlášť poučné kapitoly, kde sa venuje americkým univerzitám a diskusiám so študentami.
Lustig sa vďaka prekladom mnohých svojich kníh aj do angličtiny a filmom, nakrúteným podľa nich, stal uznávanou autoritou a tak nečudo, že v rozsiahlej fotografickej prílohe ho vidíme v spoločnosti iných svetových autorít (G. Grass, A. Miller, Cz. Milosz, S. Rushdie).
Inšpiratívna kniha, zahŕňajúca jeden individuálny osud, úzko spätý s najhorším zlom v dejinách ľudstva. Autobiografia českého spisovateľa, ktorého význam presiahol hranice jeho pôvodnej vlasti.
JOZEF BŽOCH
(Autor je literárny kritik)
