Predčasné voľby zostávajú v Čechách jediným rozumným riešením. Či už z rokovaní troch bývalých koaličných strán vzíde poloúradnícka vláda blízka predstavám sociálnych demokratov, alebo bude táto strana vládnuť ďalej s podporou komunistov, vychádza to takmer rovnako.
Pražská vláda nefunguje od leta minulého roku, keď sa konflikt v sociálnej demokracii tak vyhrotil, že padol premiér Vladimír Špidla. Nový predseda vlády Gross odvtedy lavíruje od populisticky ľavicovej k stredovo proreformnej rétorike bez konkrétnych výsledkov. Prijímanie ohlasovaných zákonov sa odkladá a jediným významnejším počinom kabinetu za trištvrte roka bola privatizácia Telekomu.
Svojho nástupcu, diplomata Jana Kohouta, si Gross vybral pre jeho lojalitu a politickú bezvýznamnosť. Ďalším plusom je, že nikomu príliš neprekáža. Ani ľudovcom, napriek tomu, že v minulosti proti komunistom vo vysokých funkciách protestovali.
Prípadná nová vláda bude bábkou v rukách straníckych vedení, ktoré budú ďalej o všetkom rozhodovať, za nič však neponesú zodpovednosť. Ak by aj "ministri" dostali užitočný nápad, bude ich podpora v parlamente neistá a nemusia ho presadiť.
O zložení prípadnej Kohoutovej vlády zatiaľ nikto nechce otvorene hovoriť. Mená, ktoré sa z dôveryhodných zdrojov objavujú, sú varujúce.
Vážnym kandidátom na ministra zahraničia je český veľvyslanec pri OSN Hynek Kmoníček. Presadzuje ho ľavé krídlo sociálnych demokratov kontroverzného bývalého šéfa diplomacie Jana Kavana. Charakterizujú ho ako schopného, ale úplne bezzásadového človeka. "Je ochotný slúžiť komukoľvek, pokiaľ mu to prinesie osobný prospech," povedal vlani bývalý český veľvyslanec v USA Alexandr Vondra.
Pamätná je Kmoníčkova cesta do Iraku Saddáma Husajna v roku 2000. Dodnes odmieta povedať, čo tam robil. Zahraničná politika sa v jeho predstavách zredukovala na ochotu obchodovať s každým a za akúkoľvek cenu. Zásady či ľudské práva nie sú zaujímavé. Jeho výber na post ministra by mal vypovedaciu hodnotu vládneho programu.
Dlho by však pravdepodobne nevydržala ani menšinová vláda s podporou komunistov. Skôr či neskôr by viedla k rozpadu sociálnej demokracie.
Súčasné rokovania a predlžovanie krízy majú okrem Grossovej snahy udržať sa čo najdlhšie pri moci ešte ďalší význam. Sú súčasťou premiérovej taktiky rozptýlenia viny. Stále totiž platí, že sa vládna kríza vyhrotila pre jeho neochotu vysvetliť pôvod majetku a podnikanie manželky. Taktika je to úspešná: čoraz menej počuť, ako sa to všetko začalo.
PETER MORVAY
