Pri pohľade na útlu knižku s podtitulom "básne 1971 - 2004" skrsne v čitateľovi pochybnosť. Očakával by akýsi zobraný spis v robustnej väzbe. Veď je to štvrťstoročie! Môže na tretinu ľudského života stačiť 36 strán básnickej výpovede? Stačí to Tamare Archlebovej?

Stačí. V jej minimalizme sa uhniezdila spokojnosť, jednoznačnosť i jednoduchosť. Asi ani nie tak jej samej ako toho vypovedaného, toho, čo za tie dlhé roky, predpokladajme, že ľudsky, skúsenostne a zážitkovo bohaté nazhromaždila a vysublimovala zo svojho prežitého. Je krásne čítať si v dnešných časoch prázdnych, rétoricky vycizelovaných a formálnych rečí čosi, čo ide priamočiaro, rovno a bez príkras k svojmu elementárnu.

Hoci autorka tvrdí, že jej štýl je surový, mäkkosť a jemnosť sú vlastnosťami jej básní. Lenže surové sa dá poňať z dvoch strán, ako vlastnosť materiálu, v tomto prípade slova, a ako surovosť autora. Autorkin prípad je ten prvý, lebo aj keď opisuje lásku, nebojí sa spojiť ju so smrťou, ale harmonická poetickosť tohto pocitu straty je taká silná, až mrazí v kostiach, lebo na miesto toho, kto mal chýbať ako prvý, sa v závere básne nečakane dostáva ten druhý. Dokonalé splynutie?

Asi, aj to s kresbami Vladimíra Popoviča. Niektoré roky života sa autorke spojili s "nápisovým folklórom", v jej zbieročke nájdeme báseň zo škatuľky sifónových bombičiek, z kabíny výťahu či otrepaný frazeologizmus a riekanku. Povšimnutie si týchto premenlivých a (zdalo by sa) banálnych slov im ponúka a dáva novú formu existencie, vdychuje im poľudštenie a zažitie. A na druhej strane Popovičove kresby s opismi a komentármi utvrdzujú v potrebe asociatívnosti, spomienky cez slovo, vôňu, tvar.

Akoby si navzájom s Tamarou zo strany na stranu dopisovali, aj keď tematicky iné, mnohé kresby vystihujú mnohé básne, a naopak. Nie sú len ilustráciami jednotlivých básní.

Výrečný minimalizmus, niekoľko slov namiesto hluku a moderného (alebo postmoderného?) abstrahovania do najvyššej možnej miery, logické skratky zážitkov, opis bežných, ale aj existenčne dôležitých situácií s takou drsnou jemnosťou. Aj tak sa dá zjednodušene charakterizovať poézia Tamary Archlebovej, tej, ktorej štvrťstoročie sa dá z maličkej časti spoznať.

Ale dá sa spoznať nenásilne, bezprostredne. Za akési tvorivé vyznanie by sme mohli považovať báseň Celú noc, v ktorej sa priznáva k svojmu spaniu s básňami. Tie si však presníva a ráno z nich zostane "len" perfektná spomienka, ktorej však nikto neuverí, keďže nie je na papieri. To, čo však zo svojich básní pre čitateľov zachránila, je postačujúce a obdivuhodné.

Autor: EVA ŤAPAJNOVÁAutorka je doktorandkou v Ústave slovenskej literatúry SAV)