Začína sa to ako spomienka z detstva, pri ktorej evidentne autorka kladie komusi otázky, čo „neboli dosť jasné a mali blízko k roztečenej farbe v nezreteľnom tvare“, potom to pokračuje ako melodráma so strohou fabulou, kde sa dozvieme, že dedina kedysi masovo odchytávala v miestnej rieke raky pre apatiekárske potreby, že istá Žofka mala nemanželského syna Jána so záhadným staviteľom trate a tunela, ktorý navždy zmizol, a napokon sa to končí novým vymeriavaním trate Kraľovany – Suchá Hora a novým erotickým dobrodružstvom medzitým už zostarnutej Žofky, tentoraz s istým Michalom Lednerom, ktorý má tiež čosi spoločné so železnicou.

Hovorím o próze Rút Lichnerovej Rieka (Juga, Bratislava) – podtitul Príbeh bielej, ružovej a tyrkysovej dosť jasne problematizuje, pretože zabstraktňuje obsah pojmu „príbeh“. Lichnerová má za sebou už tri knihy próz a okrem toho napísala monografiu o banskoštiavnickom maliarovi Jozefovi Kollárovi. Rieku lokalizovala autorka do Kubína (tu prežila detstvo), dej sa odohráva približne na konci 19. storočia, keď sa stavala tamojšia železničná trať a s ňou aj kraľoviansky tunel.

Tieto údaje však nie sú natoľko dôležité, lebo nejde o historickú prózu, skôr o rekonštrukciu nejakej miestnej legendy, podľa ktorej nemanželský syn Ján sa postupne stal z vývozcu rakov do Budapešti, Viedne a Berlína vlastníkom vápenky, kameňolomu, lesov, krčmy, teda veľkokapitalistom, ktorý si mohol dovoliť všetko, no podľa knihy, pokiaľ som jej dobre rozumel, mu chýbala len láska. Lichnerovej kniha je totiž maximálne neprehľadná, ak nepoviem priamo chaotická, autorka sem vovádza rozličné postavy bez ich presnejšieho spoločenského zakotvenia, bez individualizácie, skôr tiene než ozajstných ľudí, čo pôsobí síce bizarne, no takisto neodôvodnene, až nezmyselne. Nerozmýšľajú, viac blúznia a bláznia sa.

Možno mala autorka v úmysle napísať nie klasickú, ale lyrickú či lyrizovanú prózu, resp. báseň v próze, pretože jednostaj opúšťa postupy výpravnej epiky, odbieha od rozvíjania motívov a uchyľuje sa k asociácii predstáv, opakuje vetné celky, slová ako v poézii. Niekde má jej dekomponovaný text znaky ľudovej povesti: ženská postava lieta vo vzduchu, Ján je býkom, vdova má jedno oko žlté, druhé modré, objavujú sa nadprirodzené sily a úkazy, reálie splývajú s fantazmagóriami. Myslím si však, že aj pri próze takéhoto typu musí autor aspoň naznačiť, kto je kto: u Lichnerovej som ani pri najlepšej vôli nezistil, kto je Božena, kto Ryšavka, kto Divozelka. Postavy sa tu len pomenúvajú, ba dokonca vstupujú do vzťahov, ale iba ako mená bez vlastností.

Lichnerovej próza obsahuje veľa pasáží, v ktorých autorka dokázala zmysel pre krehké poetično vrátane farebných vnemov, nedokázala ma však presvedčiť o funkčnosti svojej prózy.