rokovaní zrodila, pôjde naozaj iba o imitáciu funkčnej vlády, akú by krajina pre neustále odkladané reformy verejných financií nutne potrebovala.

Základné podmienky fungovania trojkoalície sa totiž nemenia. Novú vládu by síce formálne viedol verejnosti neznámy diplomat, o zásadných veciach by však stále rozhodoval Gross.

V 200-člennej dolnej komore parlamentu by kabinet stále mal väčšinu jediného hlasu. Ľudovci sa pritom už pripravujú na budúce vládnutie s pravicovými občianskymi demokratmi a hlavnej vládnej strane

ČSSD reálne hrozí rozpad. Veľká časť strany presadzuje otvorenú spoluprácu s komunistami.

Ak by aj nová Grossova vláda bez Grossa úspešne absolvovala hlasovanie o dôvere v parlamente, bude vnútornými rozpormi a neistou podporou prakticky ochromená. Hlavným cieľom a zmyslom jej existencie vraj má byť proeurópskosť a hlavnou prioritou ratifikácia európskej ústavy. To je na viac ako rok vládnutia, ktoré zostáva do riadnych parlamentných volieb, veľmi málo.

Natíska sa otázka, čo chce premiér týmto nápadom dosiahnuť a či jeho pokus zostaviť novú trojkoalíciu nie je iba maskovací manéver.

Ak by totiž chcel Gross pokračovať v čele menšinovej vlády podporovanej komunistami, musela by byť spolupráca demokratickej a krajnej pravice deklarovaná jasnejšie, než tomu bolo pri hlasovaní o nedôvere vláde. Vtedy stačilo, ak sa komunisti hlasovania zdržali a vyslovenie nedôvery už nemohlo uspieť.

Vyslovenie dôvery vláde je však iná vec. Vláda musí v tomto prípade v parlamente získať jasnú väčšinu. Ak sa tak má stať s podporou komunistov, tí musia pre Grossov kabinet priamo hlasovať. V tom prípade by bolo jednoznačné, kto vládu podporuje a vykrúcanie sociálnych demokratov by skončilo. Tomu sa chce premiér vyhnúť, komunisti ho naopak k tomu chcú dotlačiť.

Pre Grossa a sociálnych demokratov by bolo príjemnejšie absolvovať hlasovanie o dôvere, požadované aj prezidentom Václavom Klausom, s pomocou nekomunistických strán, a potom v prípade potreby dovládnuť bez nich.