Syn zberača bavlny z Alabamy, čierny bombardér Joe Louis, ešte deň pred svojou smrťou sedel v hľadisku na zápase Larry Holmes - Trevor Berbick. Bez boxu pästiarska legenda nedokázala žiť. "Aj tí, ktorí černochom päťdesiat ráz za deň nadávali do negrov, pri mene Joe Louis zmäkli. Pre Ameriku urobil veľmi veľa," vyhlásil na adresu jedinečného boxera pre televíznu stanicu ESPN aktivista pre ľudské práva Dick Gregory.
Joe Louis sedel na boxerskom tróne od 22. júna 1938 do 1. marca 1949. Taký dlhý čas nevydržal nikto, no svet si ho zapamätal vďaka pamätnému duelu dvoch ideológií proti nemeckej pästiarskej pýche Maxovi Schmellingovi. Súboju americkej demokracie s rozpínajúcim sa nacizmom (hoci Schmelling nacistom nebol).
Donekonečna skloňovaný boj na Yankee Stadium v New Yorku (22. júna 1938) trval napokon len dve minúty a štyri sekundy. Schmelling sa po tvrdom knokaute Louisa porúčal k zemi a Hitlerovi nezostávalo nič iné len varovať svojho boxera, aby lepšie bránil česť tretej ríše. Joe si poriadne vydýchol, veď dva roky predtým so Schmellingom prehral. Konečne oslavoval titul majstra sveta.
Na tróne vydržal takmer 11 rokov. Voči vyzývateľom si ho dokázal udržať 25-krát. "Hrdlačenie na bavlníkovom poli nevymazalo Louisovu silu a umenie," napísala o Joeovi americká tlač, poznajúc chudobné pomery, z ktorých pochádzal. V ringu mali jeho údery silu býka, no nikdy neboli zákerné. V profesionálnom ringu vybojoval 66 zápasov, 63 víťazných.
Život mal nesmierne ťažký. Po konci kariéry prepadol kokaínu i paranoji, že svet na neho poľuje. Posledné štyri roky strávil na vozíku, kam ho posadil infarkt a následná mozgová príhoda. Zomrel chudobný a Schmelling, s ktorým napriek veľkej rivalite v ringu zostal priateľom, za neho dokonca zaplatil pohreb.
(rh)
Najmladší kapitán
Bobby Moore obliekol reprezentačný dres prvý raz v Bratislave 29. mája 1963. Angličania si ho okamžite zvolili za kapitána tímu, najmladšieho v histórii kolísky futbalu. Tréner Alf Ramsey kládol základy zostavy neskorších majstrov sveta a mladíkovi určil post, ktorému sa neskôr začalo hovoriť libero. Anglický reprezentačný dres obliekol v 108 zápasoch. Vždy mal kapitánsku pásku. Aj pri najslávnejšej anglickej futbalovej udalosti histórie.
V roku 1966 Robert Frederick Chelsea Moore zdvihol zlatú Niké pre najlepší tím planéty, ktorú prebral z rúk kráľovnej Alžbety II. Doteraz ako jediný z Angličanov. Bolo to v domácom svätostánku vo Wembley po pamätnom víťazstve 4:2 po predĺžení vo finále MS s Nemeckom.
Tri krstné mená majú svoju logiku. Prvé si obľúbila matka, druhé patrilo otcovi, tretie klubu, ktorému fandila Bobbyho rodina po tri generácie. Moore za FC Chelsea nikdy nehral, v jeho časoch to bol priemerný druholigový klub.
Celá kariéra slávneho futbalistu však bola spätá s Londýnom. Narodil sa v Barkingu vo východnej časti metropoly, podstatnú časť kariéry strávil v robotníckom West Ham United. Až na "staré kolená" sa presťahoval do štvrte Chelsea a hrával za Fulham.
Ramsey postavil silu svojho výberu kľúčovo na dvoch Robertoch - Charltonovi a Mooreovi. Obaja džentlmeni, prvý bol tvorca ofenzívy, druhý skôr defenzívy. Robiť medzi nimi rozdiely sa nepatrí.
Moore sa stal ikonou britského zmyslu pre férovosť. Žiadneho z anglických športovcov nevyznamenali toľkými spoločenskými poctami ako jeho. Alžbeta II. mu udelila Rád Britského impéria. Čestnú listinu za služby vlasti s jeho menom uložili na kultovom mieste Angličanov, v kostole Westminsterského opátstva.
Futbalista podľahol rakovine mladý, keď mal iba 52 rokov. Nad rakvou prehovorili spoločne jeho veľkí súperi i kamaráti - brazílsky kráľ futbalu Pelé a nemecký "cisár" Franz Beckenbauer: "Smútime za najväčším džentlmenom, ktorého sme v živote spoznali."
(pf)
Pelého nástupca
V lige debutoval ako 17-ročný gólom. To isté sa mu podarilo o dva roky neskôr v reprezentácii, ale hneď v druhom zápase za národné mužstvo (proti Československu) sa prejavila aj jeho impulzívnosť. Zbytočne sa nechal vylúčiť a rok mal reprezentačný trest.
Prirodzeného nástupcu Pelého na tróne najlepšieho futbalistu sveta priviedla na ihrisko mama, pracujúca v Ajaxe ako upratovačka. Johan predstavil svetu úplne nový typ stredného útočníka - často stiahnutý hlboko dozadu, či objavujúci sa zrazu na krídle, so skvelým vedením lopty i presnou prihrávkou, ale najmä obdivuhodným prehľadom a schopnosťou ovplyvniť hru celého mužstva. Ešte pred svojím finančne rekordným prestupom do Barcelony (922-tisíc libier) získal v rokoch 1971 až 1973 v drese Ajaxu tri po sebe nasledujúce víťazstvá v Pohári majstrov (predchodca Ligy majstrov), ale ako reprezentačný kapitán sa obdobného triumfu nedočkal.
Majstrovstvá sveta vo futbale v roku 1974 boli prvým turnajom, ktorého celý priebeh vysielala televízia vo farbe. A ak MS 1970 v Mexiku vstúpili do histórie ako majstrovstvá Brazílie a Pelého, tak aj vďaka televízii ostane Nemecko 1974 navždy v pamäti ako šampionát Beckenbauera a Cruyffa. Dlhodobý súboj oboch elegánov európskych zelených trávnikov sa v tom roku zosobnil do zápolenia reprezentácií o titul majstra sveta. Skončil sa Cruyffovým víťazstvom v súťaži o Zlatú loptu pre najlepšieho futbalistu Európy, ale aj jeho porážkou v najdôležitejšom zápase kariéry.
Holanďania vedení Cruyffom očarili na MS prelomovou hernou koncepciou trénera Rinusa Michelsa - vynálezom nazvaným totálny futbal. Podľa mienky mnohých mali najlepší tím aj najlepšieho hráča na svete, ale vo finále stroskotali na domácej reprezentácii. Podobne, ako o štyri roky neskôr v Argentíne. Hoci mníchovský zápas sa začal pre Holandsko skvele. Po úvodnom hvizde a sérii presných prihrávok obišiel Cruyff neskoršieho trénera Nemecka a Škótska Vogtsa a zastavil ho až Hoenessov faul v šestnástke. Nemci sa ešte ani nedotkli lopty a už prehrávali 0:1. Domáci ale zápas napokon otočili na 2:1, svetový pohár dvihol nad hlavu kapitán nemeckej reprezentácie "Kaiser" (cisár) Franz Beckenbauer.
Reprezentačný triumf nebol Cruyffovi súdený ani vo finálovom turnaji ME 1976. V belehradskom semifinále podľahli tulipány Čekoslovensku po predĺžení 1:3. Johan sa s reprezentáciou predčasne rozlúčil, v Argentíne 1978 už neštartoval. Po skončení hráčskej kariéry pôsobil ako úspešný tréner v Ajaxe i v FC Barcelone. (jk)
Atletická mamička
"Fanny" Blankersovú-Koenovú vítalo v roku 1948 štvrťmilióna Amsterdamčanov. Čerstvá štvornásobná atletická olympijská víťazka (100 m, 200 m, 80 m prek., štafeta 4x100 m) sedela v pozlátenom kočiari ťahanom štvorzáprahom bielych koní po boku manžela. Fanny bola v rozpakoch. Koč sa do kráľovského paláca Huis Ten Bosch vliekol. Vysoká blondína sa nahla k manželovi a pošepla mu, neveriac očiam: "Veď som tuším vyhrala iba štyri atletické preteky."
O pár minút udelili Blankersovej-Koenovej, vtedy mamičke sedemročného Jeana a dvojročnej Franciny, rytiersky rad prvého stupňa. Kráľ ho pripol vôbec prvej žene v histórii Holandska. O päťdesiatjeden rokov vyhlásili všestrannú športovkyňu v Monte Carle v prítomnosti kniežacej rodiny za atlétku storočia.
Blankersová sa nikdy nepovažovala za protagonistku ženského športu. Vyhlásila: "Slovo emancipácia je mi cudzie." Nedodržiavala žiadnu extra životosprávu. Neskôr, keď sa novinári pýtali na názor slávnej atlétky na doping, Fanny sa usmievala: "Čo to je? V mojom období objavili penicilín a vitamíny. Pre mňa ním boli taniere hnedej fazule so slaninou, môjho najobľúbenejšieho jedla."
Blankersová-Koenová vyhrala v Londýne beh na 100 m (čas 11,2 bol svetový rekord), 200 m a 80 m prekážky a v štafete 4 x 100 m. Časový rozvrh jej nedovolil štartovať v diaľke, výške, viacboji, v ktorých bola svetovou rekordérkou.
Holanďania, ktorí vraj nemajú zmysel pre humor, jej na znak úcty (aby sa toľko nenabehala) kúpili "národné vozidlo" bicykel. Noviny v krajine tulipánov ju nenazvali inak než obdivným prívlastkom "lietajúca domáca pani".
Skonala smutne, v depresiách v opatrovateľskom sanatóriu blízko Amsterdamu.
(pf)
Strelec storočia
Pred pamätným zápasom Anglicko - Maďarsko 25. novembra 1953 vo Wembley sa slávny domáci hráč Tom Finney, neskôr povýšený do šľachtického stavu, čudoval: "Pozrite sa na toho malého (169 cm pozn. red.), tlstého chlapíka. S tým si poradíme." Neporadili, prehrali 3:6, prvý raz doma vôbec.
Ten malý a tlstý sa volal Ferenc Puskás. Federácia futbalových historikov a štatistikov ho označila za najlepšieho strelca storočia.
Chlapec z Budapešti začal hrať ligu ako šestnásťročný v Kispesti. V prvej sezóne dal 50 gólov a už v roku 1945 reprezentoval proti Rakúsku. Dal gól a odborníci žasli: "Keď má na výber tri varianty streľby, vyberie si štvrtú. Takú, s ktorou nikto neráta."
Počas invázie sovietskych vojsk do Maďarska na jeseň v roku 1956 hral v Madride proti Realu. Maďari takmer do chlapa emigrovali.
Puskás vtedy ešte nevedel, že sa "biely balet" stane jeho mužstvom. Santiago Barnabeu ho kúpil až v roku 1957 za desaťtisíc libier z viedenskej Austrie.
Canicetto Bum-Bum (Hrmiace delo), ako znela jeho nová prezývka, pre Maďarov zostal naveky Öcsi (Chlapec), zohral v Reale množstvo stretnutí.
Na jedno z nich fanúšik nezabudne. Vo finále EPM (dnes Liga majstrov) 1960 dal Eintrachtu Franfurt štyri góly, jeho najväčší kamarát Alfrédo di Stéfano tri, Real vyhral 7:3. Zaprisahal sa, že do komunistickej domoviny už nevstúpi. Dodržal a urobil tak až v roku 1990. Dnes sa v Budapešti pije pivo Puskás sör.
Maďari si ho uctili veľkolepo. Národný športový svätostánok Népstadion premenovali na Štadión Ferenca Puskása. (pf)
