Vyrastala som na dedine, takže všetky jej plusy a mínusy dobre poznám: bezpečné prostredie znamená raj pre deti. Počas dospievania mi dedina prestala "voňať" a aj blízky Ružomberok s povestným závanom domova vyzeral ako lákavá alternatíva.

Pár kilometrov od dánskeho (omega)rhusu sme našli ekodedinku Hjortshoj. Možnosť vidieť takú exkluzivitu som si nemohla nechať ujsť. Nad detailmi som začala uvažovať až cestou tam. Ako mama dvojročného dieťaťa mám v popise práce aj logistiku (rozumej: hľadanie akceptovateľného miesta na cikanie). Oni asi nebudú mať normálne WC, snažila som sa preniesť obavy na cudzie plecia. Môj panelákový životný partner taktne naznačil, že návšteva bola môj nápad a obvinil ma zo snahy o komplikovanie. Ale intuícia bola správna. Udržateľný rozvoj sa točí okolo odpadu. Spomenula som si na "kadibudku" prastarého otca a hrdinsky som improvizovala "Mentálny tréning na efektívne predstieranie nenútenosti". Verila som, že pomocou ružomberských koreňov reflex ohrnutého nosa prekonám.

Mýlila som sa, na ohŕňanie nosom tu toho veľa nie je. Dedinka je príkladom holistického života. Udržateľný rozvoj je kľúčovým slovom, rešpektujú sa ekologické, ekonomické a sociálne aspekty. Drevom obložené domy sú vnútri absolútne súčasné a zvonka pôsobia príjemne, hoci prvé z nich miestni architekti kritizovali za "neestetickosť". Domáci sa bránia, že je to daň za angažovanosť človeka vo vlastnom okolí. Ich argument mi, neviem prečo, pripomenul slovenské podnikateľské baroko, ale v skutočnosti som pri pohľade na toľko skla a svetla takmer pišťala. Južné strany majú veľa okien a väčšina domov má pripojenú uzavretú presklenú miestnosť, aby sa okrem obrovských slnečných kolektorov využilo aj pasívne solárne vykurovanie. Neperú v rukách, aj keď na pranie využívajú dažďovú vodu. (Povolenie na zber dažďovej vody sa v Dánsku nezískava ľahko!) V prípade záujmu o voľný zber úrody musia dedinčania odpracovať na obecných poliach 15 hodín do roka. Domy sú postavené prevažne z nepálených tehál - aj tu museli domáci bojovať o rôzne povolenia. Tehly údajne dobre regulujú vlhkosť a udržujú teplotu. Naozaj, u Anji a Henkjana bolo príjemne teplúčko.

Obyvatelia vravia, že získali slobodu zanechať na svojich obydliach niečo zo seba. A z dlhodobého hľadiska sa naučili preberať zodpovednosť za to, kde žijú. Komunita je dánsko-medzinárodná a domáci aj ich susedia boli takí očarujúco príjemní, že som hneď po príchode domov začala na internete hľadať, či dedinka nemá náboženské pozadie. Nemá. Aj tak som si večer potichu šomrala: mňa tam nikto nedostane, veru nie... Povedz mi, volal ťa tam niekto?, chcel byť manžel ironický, ale v hlase sa mu chvela neistota. (O pár mesiacov si budeme musieť hľadať nový podnájom.)

A tak som predsa mala pravdu. Komplikácie nevyhľadávam ja. Aj on si spomenul na trošku nezvyčajné WC: separátne. "Cikanky" a "kakanky" sa bez vášho pričinenia oddelia v klasickej porcelánovej mise. Zabudovaný ventilátor síce nechá váš nos zabudnúť, že robíte niečo pre matku Zem, ale, uff, nie je to práve salónna téma, čo s tým ďalej robia. To si už môžete nájsť na internete sami. Pre malú Terezku mali nočník, takže klasika, a my sme, no... vydržali až domov.

Napriek tomu mi trvalo udržateľný rozvoj vŕta v hlave. Už som sa v Hjortshoji bola znova nezáväzne pozrieť...

Autor: MARTINA BALOGOVÁ(Autorka žije v Dánsku.)