Alain Finkielkraut (1949) filozof. Žije v Paríži. Spolu s Pascalom Brucknerom a Bernardom-Henri Lévym patrí medzi takzvaných nových filozofov. V češtine vyšla jeho kniha Destrukce myšlení.
Keď som bol mladý, bol som presvedčený, ako naučený rebel, že moderná literatúra je podobne ako moderné výtvarné umenie charakteristická tým, že zahodila ilúziu reprezentatívnosti.
Po ére balzacovského písania neodvratne nasledovala mallarméovská éra. Myslel som si - pod egidou Michela Foucaulta - že literárny jazyk, keď zrušil spájajúci či úžitkový diskurz, "nemá čo povedať, jedine sám seba, nemôže nič iné urobiť, jedine trblietať sa v lesku svojho bytia". To ma priviedlo k uctievaniu kníh, ktoré sa mi nepáčili, a diskvalifikovaniu tých, čo som mal rád.
Opačné gestá
Umenie románu, ktoré Milan Kundera vydal vo francúzštine roku 1986, ma zbavilo tohto zvláštneho tlaku. Odrazu som čítal celkom iný príbeh, v ktorom vystupoval Cervantes spolu s Descartom ako spoluzakladateľ moderny. V okamihu, keď "tento francúzsky rytier dobrých mravov", ako ho nežne charakterizuje Péguy, posiela človeka do boja o božské miesto vládcu a pána prírody, vychádza z domu ešte druhý rytier. A keď Pánboh ustupuje zo svojho postu, z ktorého riadil vesmír a poriadok hodnôt, úbohý hidalgo "už nespoznáva svet. Ten sa v neprítomnosti Najvyššieho sudcu odrazu ocitol uprostred desivej neurčitosti, jediná božská Pravda sa rozložila na stovky relatívnych právd, ktoré si ľudia medzi sebou delia. Tak sa narodil svet Moderny a s ním román, jeho obraz a vzor."
Descartes: skrotenie vonkajšieho jasnou a zreteľnou myšlienkou. Cervantes: objav nekontrolovateľnosti vecí. Descartes: prísľub ovládania. Cervantes: múdrosť neistoty.
Kým filozof umiestňuje človeka do sveta ako zvrchovaný subjekt, románopisec ho potichu ťahá z trónu a pripomína mu jeho konečnosť. My, takisto moderní ľudia, sme dedičmi týchto dvoch opačných gest.
V tejto spásonosnej prehodnocujúcej práci Milan Kundera pokračoval v knihe Stratené pamäte. Dnes, s Oponou, tu máme jej apoteózu. To, čo dáva románu jeho originalitu, jeho novosť, jeho neistú a nenahraditeľnú modernitu, vysvetľuje Milan Kundera svojím poeticky priezračným jazykom, je jednoducho próza: "V Homérovi nezvíťazil nápad položiť otázku, či po toľkých zápasoch muža proti mužovi Achillovi či Ajaxovi zostali všetky zuby." Naopak, pre dona Quijota sú zuby permanentne sa vracajúci problém, boľavé zuby, chýbajúce zuby. "Vedz, Sancho, že diamant nie je taký vzácny ako jediný zub."
Textúra života
Inými slovami, próza nie je čisto textovou záležitosťou, je to sama textúra života: boľavý zub, škvŕkajúce brucho, nevhodná prítomnosť malichernosti, prízemnosti, triviálnosti.
Skrátka, ide o hru či spor, ktorý sa celá epická, lyrická, tragická, ba aj románová literatúra usiluje vyhrotiť - medzi človekom a jeho najdrahšími záväzkami. Je tiež, ako hovorí Milan Kundera, "krása skromných citov", alebo aj zmätok estetických vnemov, príjemných spomienok a zúfalých úvah, ako sa prelínajú v tichom monológu Anny Kareninovej tesne pred samovraždou: "A v patetickom okamihu smrti má Anna ďaleko k tragickej ceste Sofokla. Neopúšťa tajomnú cestu prózy, na ktorej sa škaredosť križuje s krásou, kde racionalita ustupuje nelogickosti a kde záhada zostáva záhadou."
Tým je román čímsi viac než žánrom, je to špecifické umenie, ktoré si stanovilo poslanie skúmať prózu života. Tento výskum, podobne ako vedecký výskum, má svoje dejiny. Ibaže na rozdiel od vývoja vedy nemá kategóriu pokroku. Nemá čistý stôl, minulosť nevyhadzuje. Je to presne naopak, ako deklaruje čistiaca avantgarda, na tomto poli nové neznamená zrušenie starého. Skutočný modernizmus, píše Milan Kundera, spočíva v tom, že smeruje k novým objavom "na zdedenej ceste". A jeho kniha sa kúpe v obdivnej vďake všetkým tým autorom, ktorých študuje a ich plavbe tým, čo Flaubert nazýval "dušou vecí".
Múdre srdce
A týmto senzibilným poznaním, ktoré tvorí pôvab veľkých románov, je nasiaknutá aj táto skvelá kniha. U Milana Kunderu Boh vyslyšal modlitbu kráľa Šalamúna: mať "múdre srdce".
A potom, je tu ešte tá melanchólia. Nikdy nie je totiž nič získané: kto napíše román, musí, tak ako Cervantes, strhnúť oponu pre-interpretácie, ktorá skrýva očiam sveta "komickú nahotu prózy."
Na počiatku však nebolo konkrétno, ale jeho opak: bájka. Všetko je na začiatku literatúrou. Všetko sa nám deje zamaskované a nalíčené. Ak potrebujeme literárne diela, tak práve na to, aby sme "defabulovali" existenciu. Iste, časy sa zmenili a naša kúzelná opona už nie je, tak ako Cervantesova, "utkaná z legiend". Už nikto nepovažuje veterné mlyny za španielske zámky. Naše mysle a srdcia vzrušujú iné obrazy a iné zápletky. Ale robia to rovnako hojne, rovnako naliehavo a účinne, s takou hypnotizujúcou alianciou brutality a sentimentu, že to nasvietenie prózy života môže jedného dňa vyhasnúť, a nikto si to nevšimne.
© Le Figaro Magazine
Milanovi Kunderovi vychádza tento týždeň v parížskom vydavateľstve Gallimard kniha esejí Le rideau (Opona). Jeho doteraz po francúzsky napísaným dielom bola L'Ignorance (Neznalosť) z roku 2000. Posledným dielom, ktoré napísal po česky, bol román Nesmrtelnost, publikovaný v roku 1990. Jeho neskoršie romány už v Čechách nevyšli. V češtine vyšli naposledy jeho eseje Můj Janáček. FOTO - ČTK/GALLIMARD
Autor: Alain Finkielkraut
